Samozrejme, že mozog, kus hmoty, nemôže ovplyvňoval inú hmotu mimo nášho tela. Z mozgu sa za posledné desaťročia stal pojem, ktorým sa pseudoodborníci snažia vysvetľovať všetko, čo je nepochopiteľné. Ak totiž prehlásim, že schopnosť ovplyvňovať realitu má moje vedomie či myšlienky, znie to inak, ako keby som povedal, že má takúto schopnosť ľudský mozog. V ideálnom prípade môžem dodať, že k tomuto záveru dospeli bližšie nešpecifikovaní americkí vedci.
Samozrejme, že nič také vedci nikdy nezistili a ani nezistia, pretože takéto tvrdenie sa dokázať nedá. Osobne verím, že naše vedomie a realita sú previazané a určitým spôsobom spolu interagujú. Ale tvrdenie, že to má čokoľvek spoločné s mozgom, s jeho pravou hemisférou či akoukoľvek inou jeho časťou, je obyčajná manipulácia. Tvrdenie, že človek využíva iba desať percent svojej mozgovej kapacity a keby sa naučil používať viac, získal by “nadprirodzené schopnosti”, taktiež nie je ničím iným než manipulatívnym výrokom. Zaberá to na ľudí, ktorí veria iba vede, ale pritom toho o nej veľa nevedia.
V úvode blogu som položil dve otázky. Čo vieme o mozgu a čo vieme o svete. Mám odpovede. O mozgu toho vieme mnoho. Avšak určite nevieme, že by mal schopnosť ovplyvňovať realitu. Tiež nevieme ani o tom, že by mal mozog prostredníctvom akýchkoľvek známych mechanizmov moc uzdraviť telo, ku ktorému patrí, z konkrétnej choroby.
O svete nevieme nič.
Hovoriť o mozgu je výsada odborníkov. Bežný človek totiž mozog preštudovaný nemá a preto dôveruje tomu, čo o ňom povedia odborníci. Navyše bežný človek veľmi rád uverí tomu, že sám nie je zodpovedný za nič, a vinníkom jeho života je jednoducho jeho mozog. Akonáhle mu teda začnete rozprávať o schopnostiach mozgu, staviate sa tým, vedome či nevedome, do pozície odborníka, a tým získavate určitú moc, aj keby ste klamali. Ak klamete, vedome, či nevedome, stávate sa pseudoodborníkom.
Človeku, ktorý dôveruje iba vede, ale zároveň v nej má všeobecný prehľad a hlavne má otvorenú myseľ, by bolo podľa mňa oveľa šťastnejšie vysvetliť vzťah medzi hmotou a vedomím cez úplne inú vednú disciplínu. Ako inak, cez kvantovú mechaniku.
Iste ste už o tejto vetve modernej fyziky počuli. Kvantová mechanika nám o ľudskom vedomí prezrádza podstatne viac, než akékoľvek štúdium mozgu. Nebudem popisovať celú túto teóriu ani jej slávne experimenty. Hoci by to iste bolo zaujímavejšie než moje filozofovanie, bolo by to ďaleko nad rozsah blogu. Navyše, dostupných informácií je plný Internet. Na tomto mieste preto iba stručne uvediem niekoľko základných záverov, ktoré z kvantovej teórie vychádzajú:
Na úrovni častíc je svet neurčitý a nevypočítateľný. Nie je možné určiť, akým smerom sa častica pohybuje. Nedá sa s istotou predvídať, kam takáto pohyblivá častica dopadne.
Častice sa môžu súčasne správať ako pevná hmota, ktorá má svoju formu a ohraničenie, a zároveň ako vlnenie bez formy a hraníc.
Častica môže medzi týmito dvoma stavmi (stavom hmoty a stavom vlnenia) tiež ľubovoľne prechádzať v závislosti od toho, či je pozorovaná alebo nie. Kým sa výskumník nepokúša zmerať a zaznamenať pohyb častice, správa sa táto častica ako vlnenie, ktoré sa riadi iba zákonmi pravdepodobnosti. Akonáhle sa začne pohyb častice monitorovať, prejde táto častica do stavu hmoty a formy a jej pohyb sa stane predvídateľným v duchu klasických makrofyzikálnych zákonov
Dve častice, ktoré sú spolu previazané, sa dokážu navzájom ovplyvňovať, a to na akúkoľvek vzdialenosť a bez časového rozdielu. V momente, kedy sa zmení stav jednej častice na Zemi, v tom samom momente sa súčasne zmení i stav častice, ktorá je s ňou previazaná, hoci by sa nachádzala na Mesiaci. Čas ani priestor v tomto prípade nehrá žiadnu rolu
Toto boli vo veľmi skrátenej a zredukovanej forme podané základné zistenia kvantovej mechaniky. Pokiaľ vás to zaujalo, odporúčam si pozrieť toto 5-minútové video. Pre účel tohto blogu postačí zdôrazniť tretí z uvedených bodov. To, či na seba častica naberie hmotnú formu, alebo nie, závisí od toho, či je pozorovaná! To napovedá, že vedomie - nech je to čokoľvek - tu stojí nad svetom hmoty a jeho zákonitosťami.
Nie nadarmo zdôrazňujem dôležitosť otvorenej mysle, bez ktorej sa týmto veciam porozumieť nedá. Ono, porozumieť sa ním vlastne nedá vôbec, ale dá sa k tomu aspoň priblížiť. Ak chcete pripustiť, že myšlienky či vedomie môžu ovplyvňovať realitu, vyžaduje to úplne iný pohľad na svet, než na aký sme zvyknutí. Vyžaduje to, aby ste si dokázali predstaviť niektorú z nasledovných myšlienok. Prosím, preskočte ich čítanie, ak ste psychicky labilný.
Čo ak celý život je iba jeden veľký sen? Sen, ktorý snívaš TY? Čo ak smrť nie je ničím iným než prebudením z tohto sna? Akú úlohu by potom v tomto mojom sne hrali fyzikálne zákonitosti, akú tvoj mozog (ktorý by bol tiež iba súčasťou sna) - a akú tvoje vedomie?
Čo ak jediné, čo reálne existuje, si ty? Čo ak všetko, čo si v tomto živote zažil, je iba akási virtuálna realita, matrix, do ktorého si bol hodený? Čo ak všetci ľudia, ktorých si v živote stretol, sú iba výplodom tejto virtuálnej reality či tvojej vlastnej fantázie, projekcie tvojho nevedomia?
Vzbudil som vo vás strach? To je iba dobré - znamená to, že máte otvorenú myseľ. Nie každý si dokáže vôbec predstaviť veci z takto odlišnej perspektívy. Ide samozrejme o veci, ktoré sa nedajú dokázať ani vyvrátiť. Ja sám viem, že som tento článok napísal ja. Ale vy nemôžete vedieť, že nie je tento článok iba výplodom vašej fantázie, a že veta, ktorú ste čítali pred touto, nie je iba vašou nevedomou snahou zabrániť tomu, aby ste zistili nepríjemnú pravdu. Ničmenej si myslím, že pocit, aký vo vás vyvolali tieto myšlienkové experimenty, vás možno najvýstižnejšie priblíži k pochopeniu pocitov, s akými žijú ľudia so psychotickým ochorením.
Na teraz bolo dosť strašenia. Je zrejmé, že ani jeden, ani druhý bod kompletne nevystihuje povahu reality. Už len preto, lebo obe uvedené myšlienky dokážeme pochopiť našou mysľou (alebo môžem na tomto mieste oprávnene povedať ľavou mozgovou hemisférou). Ale prečo si myslíme, že povaha sveta sa vôbec môže dať logicky pochopiť? Znamenalo by to, že my, resp. náš mozog, je dokonalejší než samotný svet a vesmír. O tom silno pochybujem. Ale odkiaľ berieme istotu, že tieto dve myšlienky, mimochodom zlúčiteľné s kvantovou teóriou, v sebe teoreticky nemôžu skrývať aspoň zrnko pravdy?
Jednou takouto vedeckou teóriou, ktorá nadväzuje na zistenia kvantovej mechaniky a pritom sa snaží pozrieť na veci z inej perspektívy, je tzv. biocentrizmus Roberta Lanzu. Ten podáva pohľad na svet ako na niečo, čo nemôže existovať bez prítomnosti individuálneho vedomia. Vedomie jednotlivca - v mojom svete moje, v tvojom svete tvoje - je základný stavebný kameň a základný predpoklad existencie všetkého ostatného. Všetky individuálne vedomia na tomto svete by tak spoločne snívali sen zvaný život. A predsa svet, ktorý si každý zvlášť vysníval, akýmsi spôsobom všetci spoločne zdieľame. Podstatou biocentrizmu je tvrdenie, že nie vesmír umožňuje vznik života. Naopak, život vytvára vesmír.
Odkiaľ beriete istotu, že keď spíte, vaše telo existuje? Ok, možno je vedľa manžel či manželka a vidí vás. Alebo vás susedia počujú chrápať… Ale čo keby ste dnes spali úplne sami? Nezabúdajme - na úrovni častíc je to, či častica má hmotnú formu alebo nie, funkciou vedomia. Odkiaľ môžeme s istotou vedieť, že na makroúrovni to je inak? Nepodliehajme falošnému presvedčeniu, že o svete niečo s určitosťou vieme.
A toto je podľa mňa ten jediný uhol pohľadu, z ktorého môže dávať spiritualita či ezoterika zmysel, a pritom zároveň ostať v dokonalom súlade s vedeckým poznaním. Mozgom môžeme vysvetliť mnoho, ale určite nie podstatu vedomia. Netvrdím, že biocentrizmus je určite správny. Ak však chcete veriť, že ľudská myseľ má schopnosť ovplyvňovať realitu (a prípadne i mnoho ďalších pozoruhodných schopností), toto je jediný spôsob, akým dnes tento vzťah možno opísať vedecky. A to, že sa pojem "vedecký" často chybne spája skôr s dominujúcou materialisticko-monistickou paradigmou než s reálnymi výskumnými zisteniami, vás už zaujímať nemusí.
