Štvrtý rok po sebe sme sa umiestnili na dvojcifernej pozícií, pretože štvrtý rok po sebe nehráme štvrťfinále. Štyri roky sú dlhá doba, dá sa stihnúť všeličo. Zorganizovať OH, dokončiť strednú školu, postúpiť na MS vo futbale, odsedieť si basu za nejakú nerozumnosť, štyri ročníky Let´s Dance alebo vylašovať štátny rozpočet.
Horšie ako 9. sme skončili pred týmto nešťastným obdobím iba raz, a to ako nováčik MS v roku 1996, tiež na 10.mieste. Ako rešpektované posily z NHL prišli Cíger s Pálffym. Demitra so Šatanom mali vtedy 22 rokov, viac vlasov a v NHL začínali.
Pred nami sú všetci štvrťfinalisti, čiže kompletná "silná šestka", bohužial už iba šestka. Ale aj Nemci a Nóri.
Lepší sú aj Švajčiari. Tí sú sklamaní takmer ako naši, pretože v Košiciach ostali pred bránou štvrťfinále, napriek tomu, že porazili USA a bodovali aj s Kanadou. Chýbal im jeden bod, ktorý im nečakane vzali Francúzi hneď prvý deň šampionátu. To nám ale môže byť jedno. S helvétmi sme husi nepásli.
Výhrou vo vzájomnom zápase sme predbehli Dánov a na diaľku Bratislava-Košice aj Francúzov. V pondelok ráno boli ešte obaja pred nami. V zápase proti Dánom išlo o viac ako o peknú rozlúčku s turnajom a jedným veľkým hráčom.
O semifinále budú hrať Nemci na úkor nás, presne tak oňho hrali na úkor nás minulý rok. Tento rok u nás, minulý u nich.
Minulý rok si doma to semifinále vybojovali, tento rok u nás by nemuseli. No otázku prečo stačí pohľad do čísiel, tabuliek a do tabuliek s číslami.
V dlhodobom rankingu IIHF nás z aktuálne už neaktuálneho 8.miesta práve Nemci po týchto MS posúvajú za seba. Body do tohto rankingu sa započítavajú podľa úspechov z poslednej olympiády (áno, tam sme zahrali pekne) a z posledných 4 majstrovstiev sveta (13., 10., 12. a 10. miesto).
Čo je horšie, nečakaný úspech Nórov znamená, že nás predbehnú tiež a my klesáme až na desiatu priečku. Byť desiaty iba tento rok je jedna vec, byť desiaty dlhodobo na základe výsledkov za posledné 4 roky je vec druhá. Štyri roky sú dlhá doba, dá sa stihnúť všeličo. Napríklad zvýšiť priemerný vek reprezentačného mužstva o štyri roky alebo klesnúť v rankingu IIHF zo 6. na 10. miesto, alebo aj obe veci naraz.
Na zimnú olympiádu 2014 v Soči postupuje priamo prvých 9 mužstiev tohto rankingu. Ostatné krajiny budú musieť hrať kvalifikačné zápasy, z ktorých sme v roku 2002 nevyhrali jediný a olympiáda v Salt Lake sa tak hrala bez našej účasti.
Budúcoročné MS vo Švédsku a Fínsku sú posledný turnaj, na ktorom sa dá tento ranking pred OH vylepšiť. To znamená, že sa tam budeme musieť nutne umiestniť nad Nórskom alebo Nemeckom. V ideálnom prípade nad Nórskom aj Nemeckom. Aby sme to budúci rok vo Švédsku a Fínsku nemali ešte ťažšie než to mať budeme, treba v Bratislave fandiť práve Švédom a Fínom. Aké poetické. No a dúfať, že pre Nórsko a Nemecko budú ich štvrťfinálové zápasy proti severanom konečnými stanicami.
Nemeckého trénera Uwe Kruppa si u nás Adela zavolala do svojej talkshow, aby slovenských divákov zabavil svojim šarmom tesne po našej kľúčovej porážke s jeho družstvom a asi aby ukázala ako plynulo vie po nemecky. Už vtedy bolo takmer isté, že nás v spomínanom rankingu Nemci predbehnú a že ak neporazíme minimálne aspoň niekoho z trojice Rusko, Česko, Fínsko, tak dopadneme tak ako sme aj dopadli. Nuž, slovenská pohostinnosť je legendárna. Naše body, naša vstupenka na olympiádu, náš mediálny priestor, nech sa páči, užite v zdraví. Ale aby sme boli fér, treba doplniť, že slovinský tréner by asi sledovanosť nežmýkal a Uwe Krupp je sympaťák. V roku 1996, keď Slovensko hralo prvý krát medzi elitou, vystrelil na Floride pre Colorado ich prvý Stanley Cup. V predĺžení, po 104 minútach bezgólového hokeja a stal sa tak nesmrteľným. Mnoho našich fanúšikov by po MS isto chcelo túto jeho nesmrteľnosť dôkladne otestovať. S neúspešným výsledkom.
Minulý rok v Nemecku nás Nemci v poslednom zápase porazili a postúpili vďaka tomu namiesto nás do štvrťfinále, aby napokon uhrali historický výsledok pre svoju krajinu. Boli zemiakoví. Slovenského trénera vtedy do televízie nikto nezavolal.
Prečo sme neuspeli?
Verím, že každý je natoľko schopný hokejový taktik, stratég či šaman, že si na túto otázku najde vlastnú odpoveď, ktorá nedá najmenší priestor na protiargument. Odpoveď je pri tom úplne jednoduchá. Hokej nie je matematická rovnica, ktorá, keď sa do nej dosadia premenné, má iba jeden správny výsledok. V športe je výsledok neohraničený interval. Je ich nekonečno. Sú dobré, zlé, nudne priemerné, šialene šokujúce, predpokladané, nepredpokladané, kúpené či predané.
Do hokejovej rovnice sme dosadili Hossu, Gáboríka, Demitru, Šatana, Haláka, Višnovského, ostatných dôležitých, pár zbytočných, domáce prostredie, trénera Glena s partiou, stopercentnú snahu zainteresovaných a výsledok nebol železo, ale iba obyčajná desina. Lebo tak to vyšlo a tak to je. Lebo Halák dostal góly zo šancí, ktoré obrana súperom dovolila, lebo v útoku sme ich nedali viac ako súper a Glen nenašiel nič, čím by to celé zmenil. Dobrý fanúšik by mal byť alibista a vidieť to takto. Skutočné dôvody nech hľadajú tí, ktorí na sebe tie dresy potili. Nech ich hľadajú kde chcú, hádam ich nájdu a v ďalšom zápase to už bude dobré.
Ok. Môžeme sa na to pozrieť aj konkrétnejšie.
V bráne stál iba jediný muž. Jarda Halák. Jaro je golman, ktorý čo vidí, to chytí. Tak som si ho aspoň zidealizoval ja a nenechám si ilúziu vziať. Problém bol ten, že toho v prvých zápasoch veľa nevidel. Obrana bránila hlboko, asi sa obávala rýchlosti súperov. Nikdy sa nedá čakať, že golman donesie výkonnosť z NHL, pretože na širokom klzisku sa hrá inak, ťažšie sa blokujú strely a je viac uhlov, odkiaľ sa dá strielať. On vie určite sám najlepšie, ktorý z tých gólov by vedel chytiť, keby mohol vrátiť čas. No to nemôže, takže mu ostáva jediné. Byť skrátka nabudúce ešte lepší.
Hovorí sa, že toto mužstvo bolo rovnaké ako vo Vancouveri. Tak potom ako je možný taký veľký rozdiel vo výkonnosti z oboch turnajov? Okrem toho, že každý zápas je iný a každý turnaj je iný, bol aj káder jednoducho iný. Chára, Meszároš, Sekera a zdravý Višnovský boli jadro našej defenzívy na OH. Tie tri mená chýbali viac ako sa zdalo a absencia poriadnej rozohrávky od obrancov bolo to, čím trpeli naši útočníci tu v Bratislave asi najviac. Bohužial naše obranné páry boli bez adekvátnej kreativity. Dostať puk rýchlo a presne z jednej hokejky na druhú je základ pre túto hru. Bez pukov do jazdy sa ani najelitnejší útok nedostane do pásma súpera. Hossa, Gáborík a Demitra trávili viac času bránením ako útokom a v tom nie je ich sila. Niet sa čo diviť, že sú zo všetkých najviac sklamaní práve oni traja. Tabuľka pravdy to potvrdzuje. Hossa -1, Demitra -2, Gáborík -2. Horší bol už iba Zedík -3 a Baranka -5. Na opačnom konci mali pre porovnanie Nagy so Šatanom +4. Laco Nagy bol bezpochyby náš najlepší hráč. Stačilo mu v priemere 12 minút na zápas, aby dal v 4 stretnutiach 3 góly a ďalšie 2 vymyslel. To je viac ako prvý útok dohromady za 6 zápasov, a to boli v priemere 19 minút na ľade. To je proste prísnosť štatistiky, ktorá jednoducho nepustí. Čiže Vancouver 2010 na hony vzdialený.
Vekový priemer. Všetci vedia, že bol najvyšší na turnaji práve u našich. Jožko Stumpel by mohol chodiť Granlundovi na rodičovské združenie. Zrejme aj to zohralo svoju úlohu. Rusi, Fíni, dokonca aj Česi sú dobrí korčuliari. Naša dlhoročná devíza, rýchlosť, obratnosť sa stala zrazu slabinou. Ťažkopádnosť sa prejavila najmä v obrannej fáze, v presilovkách nás súper dokázal zatlačiť tak hlboko, že ich obrancovia pálili príklepy od kruhov. S Ruskom sme tak stratili vedenie, ktoré by teoreticky na štvrťfinále stačilo.
Po zápase s Fínskom bola prílivová vlna kritiky zrejme najsilnejšia. Neexistoval už teoretický variant, ktorý by v sebe mal slovenskú štvrťfinálovú miestenku. Jeden extrém fanúšika sa hnevá, kritizuje hráčov, trénera, taktiku, systém, výchovu talentov, predraženú halu. Druhý extrém fanúšika kritizuje prvého, označuje ho za fanúšika úspechu a hrdo fandí ďalej aj keď reprezenačný hokej devalvuje. Hráči a tréneri si sypú popol na hlavu a úprimne prezentujú pocity smútku či viny v rozhovoroch. Média sa predbiehajú, kto vypustí degradujúcejšiu a ponížujúcejšiu reportáž o slovenskom neúspechu. No a "človek milión" si dá na druhý deň nedeľný obed, zadumá, pokrúti smutne hlavou a pustí sa do jedla.
Prišiel zápas s Dánmi a slzy Paľa Demitru. Rozlúčka s ním bol iste zážitok, ktorý sa vyrovnáva aj tým najväčším úspechom nášho hokeja a pre ktorý stálo za to zorganizovať MS u nás. Po tomto zápase každý hodil prehry z tohtoročných MS aspoň na chvíľu za hlavu a spomenul si na všetko to úžasné, čo sa teraz, keď sa slovenský hokej trápi, zdá ešte úžasnejšie. Neúspech na domácich MS dal predchádzajúcim úspechom tej istej generácie nový rozmer. Všetci si tie momenty, góly, medaile pripomenuli, znovu precítili a uvedomili si, aké bolo čertovsky náročné niečo s takou malou krajinou dosiahnuť. No a čo, že tento rok, budúci a asi ani ten ďalší nič nevyhráme a ktovie či sa to ešte niekedy vôbec podarí. No a čo, že Česi majú 6 zlatých medailónov. Čo im mám závidieť? To, že keď si chcú pripomenúť pamätné víťazné finále na MS v hokeji, musia sa jeden druhého pýtať "Hele vole, ale které jako teďka?" Nie, nie. To je nuda. My máme z každého železa jedno, nič sa nám nemieša, neprelína, vieme presne ako ktoré chutí a aké to bude fajn zas sa k tomu priblížiť. Slovenským hokejovým cieľom je cesta, ktorá je momentálne kľukatejšia ako kedykoľvek predtým, no o to väčšia bude túžba ju zdolať aj radosť, keď sa to podarí.
