V okolí kaštieľa je rozsiahly a hlavne krásny anglický park. Chodíme, čumíme, obdivujeme, lozíme, fotíme, naháňame sa. Prídeme k jazierku s leknami, do ktorého padá vodopád. Z vrchu od vodopádu k nemu schádzajú dvaja mlaďosi s veľkým vedrom medzi nimi. Poslal som Rebeku nech sa ide pozrieť, čo v ňom majú. Tatino, rybičky. Išiel som sa pozrieť aj ja. Prišli ku brehu a pomaly ich po jednej púšťali do jazierka. Nedalo mi, aby som sa neopýtal, prečo to robia. Vraj pre radosť. Včera ich boli kúpiť na rybníku 23 a dnes ďalších 30. Vyliali vodu so zbytkom rybiek a za ruky odišli tam, odkiaľ prišli.
Mňa tento zážitok potešil viac ako celý krásny park či kaštieľ. Vidieť mladých ľudí, ktorí za vlastné kúpia rybky len preto, aby ich nasadili do erárneho jazierka v parku, sa totiž len tak ľahko nevidí. Čo bolo ešte zaujímavejšie bola skromnosť či plachosť, s ktorou to robili. Keď som sa ich pýtal, len klopili zrak, akoby mi chceli naznačiť, že pri svojom dobrom skutku nechceli mať žiadnych svedkov.
Obdivujem ľudí, ktorí robia dobre a boja sa pri tom, aby ich pri tom niekto uvidel.