Zrazu ma premkol pocit utiecť za hranice, aspoň do Hainburgu a zhlboka sa nadýchnuť. Nadýchnuť sa slobody, ktorú nám tí kovaní komunistickí zmrdi chcú opäť ukradnúť.
Neveril som tomu, aj keď znalci tvrdili opak a tento scenár predpovedali hneď, ako Paška začal montovať zabezpečenia ku každým jedným dverám na parlamentných chodbách.
To, že predseda Národnej rady diktuje v roku 2014 novinárom, čo môžu a čo už nemôžu v parlamente natáčať, kde sa môžu pohybovať a vyhráža sa im odňatím akreditácie, je určite bezkonkurenčne najhrubší a bezprecedentný útok na slobodu tlače zo strany vládnej moci od Novembra 1989.
Aj keď si to naši súdruhovia a zväčša aj tí na druhej strane nechcú priznať, Národná rada je volený orgán platený z daní voličov a preto voliči majú plné právo kontrolovať prácu poslancov počas ich pracovnej doby aj prostredníctvom médií.
Čo ich k tomu viedlo? Zrejme krížovky, s ktorými sú opakovane odfotené v médiách ich súdružky. Zrejme nie práve milý pohľad na pripitého primitíva, ktorý ledva bľaboce a redaktorovi bez hanby tvrdí, že to nie tvrdé, ale lieky. Zrejme desiatky prázdnych fliaš v kontajneri vynesených po parlamentnej pitke. Každopádne, nikdy by som neveril, že snaha poslancov SMERu chrániť svoje opilecké chúťky povedie až k tak zvrátenému kroku.
Čo teraz? Neviem, ale týmto súdruhovia udreli na podstatu. Na podstatu toho, za čo aj v mraze ľudia pred štvrťstoročím štrngali na námestiach.
Najprv sa asi musíme ísť nadýchnuť. A niekto možno aj viac.
