Kto z nás má rád situácie , keď sme dolu. Dovolím si tvrdiť ,že nikto. Smútok , ten veľký , ktorý musíme len prekonať ,naučiť sa s ním žiť ,je ten , keď stratíme milovanú osobu. Tam naozaj nič nezmôžeme. Život je krátky a my nikdy nevieme , ktorý je ten deň a hodina. O to horšie je , keď si smútok spôsobujeme navzájom.
Občas sa nám také dačo podarí a vôbec na to nebývame pyšný. Práve naopak ,nastáva kolotoč myšlienok , čo a ako ,a prečo.........Potom horúčkovito premýšľame ,čo s tým ,ako to napraviť........Medzi tým sa však trápime ,nespíme ,nejeme ,no ja neviem ako vy ,každý to prežíva inak. Po tomto všetkom prichádza tok myšlienok ,keď si úplne uvedomujeme svoju chybu a jej dôsledky ,niekedy býva už neskoro , ale vždy je to pre nás poučenie do života , aby sme tú istú chybu už nikdy nespravili.
Čo som týmto chcela povedať? Nuž spojím prvú časť článku s tou druhou a výjde mi ,že život je veľmi krátky ,na to aby sme si takéto omyly mohli dovoliť Chcela som len povedať ,že ak nám niekto ublíži ,tak to bolí ,ale viac bolí ,keď my ublížime niekomu inému . Nechcem žiť život ,plný smútku z ublížení ,práve naopak. Chcem vyvolávať na tvárach svojich blízkych ,a nielen na nich ,úsmev a dobrú náladu .Verím že taký život je omnoho krajší.
