Nedávno som sa rozprávala s jedným priateľom. Má dvoch úžasných synov. Jeden z nich chodí do škôlky. Je to krásne dieťa, ktoré je prirodzene zvedavé, kreatívne, primerane svojmu veku objavuje svet. Nasledujúci školský rok má nastúpiť do školy a tak sa jeho rodičia zaujímajú o rôzne školy, o školy tradičné, ale v poslednom čase najmä o tie alternatívne... Hľadajú niečo, čo by v ich synovi rozvinulo schopnosti, ktoré v ňom sú a nie tie, ktoré v ňom nie sú... že som to domotala? Dobre, vysvetlím.
Z každej strany môžeme počuť rodičov ako sú smutní z toho, čo nejde ich deťom. V čom sú slabé. A presne v tom ich „treba“ viac cvičiť. Trénovať, cvičiť, každý deň aspoň pár minút, ideálne pol hodinku. No a to, v čom sú fakt skvelé, to predsa podporovať netreba... Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aká je to... hlúposť?
Mamička chlapčeka, o ktorom píšem, raz prišla s plačom zo škôlky. Pani učiteľka vyhodnotila dieťa ako príliš „živé“ (no pomoc!). Vraj sa príliš zaujíma o veci okolo seba, neobsedí v kľude a čo je škandál – pri jedle sa rozpráva so spolužiakmi! Jáj, a vraj je slabší v kreslení. Rodičia by s ním mali viac kresliť.
Táto mamička rozhodne nie je jediná, poznám viac podobných prípadov, kedy učiteľky dokonca odporučia rodičom návštevu pedagogicko psychologickej poradne, keď predškolák neobsedí hodinu bez pohnutia a nedáva sústredene pozor na to, čo mu dospelý hovorí.
Takže si to zhrňme: 5 ročný chlapček je príliš živý, zaujíma ho všetko naokolo a pri jedle sa rozpráva so spolužiakmi?? Pýtam sa: Nie sú presne toto vlastnosti človeka, ktorý je v dospelosti obľúbený a v zamestnaní žiadaný? Kto už by len chcel mať vedľa seba alebo vo svojom tíme „mŕtvolku“, ktorá počúva na slovo, nemá vlastný názor, ignoruje všetko naokolo a každé slovo z nej treba ťahať ako z chlpatej deky? (Zamestnanec roka!)
A čo sa týka kreslenia, ktoré chlapcovi nejde.. Ak dospelému človeku niečo nejde, tak sa tomu proste nevenuje. Ak neznášam plávanie, tak asi nebudem chodiť na plaváreň na dvojfázové tréningy... či? Podľa nášho školstva by som si mala zohnať trénerku a investovať energiu (čas a peniaze) do doučovania, plávať viac a častejšie. Aby čo? Aby som zapadla do priemeru? Aby som uspokojila ego telocvikárke? Aby som si dokázala, že to „dám“ aj napriek tomu, že celý čas hromžím, preklínam vodu a v pote krvi nadávam ako pohan? Alebo.. aby som mala jednotku?
Prečo v deťoch veľakrát podporujeme to, čo im nejde a berieme ako samozrejmosť to, v čom sú dobré? Akú to má logiku? Kedy v dospelosti sa chováme takto neefektívne? Máme v tíme človeka, ktorý je macher na tabuľky a nejde mu práca s textom. Takže mu dáme napísať slovné hodnotenie dvojročného projektu a naopak kolegyni, ktorá miluje kreatívne písanie a neznáša excel, dáme spraviť tabuľky za celú firmu. Tak je to správne, či nie? Tak nás to učili v škôlke a neskôr aj v škole! Chlapček nerád kreslí? No tak mu narúbme hodinu kreslenia denne. Dosiahneme akurát to, že kreslenie znenávidí z celého srdca.
Nezabúdajme na slušné chovanie pri jedle. Pri jedle sa nerozpráva. Prečo sa potom veľká časť obchodných stretnutí a dôležitých obchodov uzavrie pri jedle? Odkiaľ je odvodený výraz „pracovný obed“? Svojich obchodných partnerov pozývame do výbornej reštaurácie asi omylom, lebo nič lepšie sme nevymysleli.
Vraví sa, že kuchyňa je srdcom domácnosti. Všade nájdeme návody pre rodiny – doprajte si aspoň jedno jedlo denne všetci pri spoločnom stole. Večerajte spolu. Je to preto, aby sme spolu mlčali? Aby všetci zúčastnení boli slušne ticho (a učiteľky sa mohli v kľude najesť!).
Keď som o tom hovorila celá rozhorčená manželovi, moje 9-ročné, stále prirodzene zvedavé deti sa ma spýtali: Čo mami? Čo si to hovorila tatinovi? A ja na to: Ále, vraj pri jedle sa nerozpráva. A oni vyvalili na mňa tie svoje očiská a spýtali sa: A prečo??? Vtedy som si uvedomila, že alternatívna škola, do ktorej chodia, je fajn. Je to v poriadku. Tam do nich tento „blud“ nevštepili.
Som šťastná, že moje deti sa vyhli tradičnému školstvu. Že máme tú možnosť dať im niečo viac. Menej škatuľkovania žiakov podľa výkonu, menej memorovania a naopak, viac toho, čo ja osobne pokladám za dôležité. Viac ľudskosti, kreativity, fantázie, lásky, úcty, pokory a zvedavosti k prírode a k životu. Som rada, že moje deti pri jedle rozprávajú. Mojej dcérke ide kreslenie a my ju v tom podporujeme. Naopak, môjho syna to až tak nebaví. Baví ho basketbal. Čo myslíte, dám ho na výtvarku?
