Keď mi túto vetu hovorila nechápal som. Vyrastal som predsa v presvedčení že Česi sú naši veľkí bratia a že sa všetci máme radi. Ako som rástol a rástol pomaly vo mne začalo dozrievať to semienko antipatie ktoré do mňa babička v mladosti zasiala. Všade kde som začul: „Hele Béďo, tady je to tak děsně levný!" alebo „Máro, mrkni do tašky jestli nám zbyla ještě ta vynikající paštika co jsme jedli minule!"sa mi okamžite prevráti žalúdok a zavalí ma pocit hanby. Ani neviem prečo veď na tom teraz neviedím nič zlé.
Teraz, z odstupom času si kladiem otázku odkiaľ pramení všetká tá averzia voči našim „bratom"? Veď pamätná veta mojej babičky zďaleka nebola jediná na túto adresu. Spomeňme si na známu hitovku: Češi peši do Prahy, Židi do Palestíny... a tak ďalej. Niečo na tom asi bude, že nás Česi vždy dokázali tak trošičku využiť. Oba národy v roku 1993 unisono tvrdili že chcú ostať spolu. Pravdu povediac sa ani nedivím. Veď prečo by sa Česi nemohli mať ešte lepšie na náš úkor ako sa majú. Vždy si privlastnili čo bolo dobré no odmietali čo bolo pre nich nevýhodné. Keď počujem Čecha hovoriť: „ Jó, ty naše Tatry, ty jsou moc krásné," je mi zle. Keď sa priemerného Čecha spýtate na tri veci ktoré sa mu spájajú so Slovenskom, najčastejšie sa budú objavovať slová ako Mečár, Tatry, bryndza. Keď tak rozmýšľam nad predošlou vetou zamýšlam sa nad konštrukciou priemerný Čech.
Ja si priemerného Čecha predstavujem zhruba takto: Dajme tomu že sa bude volať Jirka. Jirka je automechanik niekde v Hodoníne. Má krásny moderný účes a lá Halleyho kométa, famóznu novú šušťákovú súpravu, v igelitke si nesie so sebou životne dôležité veci typu: dve konzervy paštiky, najmenej tri „lahváče" na zahnanie smädu a na „svačinku" jeden alebo dva „vuřtíky". „Má úplne u prdele" čo sa deje vo svete. Zaujíma ho len to, aby sa v lete vybral so svojou rodinkou na „čundr" splaviť nejakú rieku alebo tak.
Možno by ste mohli mať pocit, že tá antipatia ktorú som spomínal v úvode medzičasom prerástla do gigantických rozmerov. Nie je tomu tak. Práve naopak. Začal som ich obdivovať. Je priam neuveriteľné ako sa Česi dokážu cítiť všade ako doma. Nikto ich nemôže rozhodiť ani nejako narušiť ich pohodku a klídek. Nikedy by som si prial aby aj Slováci mali podobnú vlastnosť a nie stále ten odveký subsidiárny pocit utláčaného a ukrivdeného. Sám seba sa pýtam ako je možné že sú tí Česi v jednom kuse o chlp pred nami? To azda neexistuje nič podstatné v čom by sme boli lepší? Ale existuje. Len to je ta naša povaha slovenská. Aj keď vieme, radšej budeme sedieť ticho v kúte a ticho závidieť ako by sme sa mali chopiť iniciatívy my. Nie na darmo sa hovorí: „Nemému ani vlastná mať nerozumie."
