Tento deň je dôležitý nielen preto, aby sme si pripomenuli dva totalitné režimy, ktoré valcovali našu spoločnosť a náš hodnotový systém v minulosti (pôvodne je 17. november pripomenutím udalostí zo 17. novembra 1939, kedy nacisti zatvorili školy a popravili 9 predstaviteľov študentských organizácií).
Tento deň je dôležitý aj preto, aby sme mali čas na retrospektívu, sebareflexiu a úvahu o budúcnosti. Aké Slovensko chceme v roku 2030 a čo nám v tom bráni, aby sme ho dosiahli.
Tento deň sa nie náhodou volá „Deň boja za slobodu a demokraciu.“ Boja, ktorý začal bojom za slobodu a demokraciu pred I. Svetovou vojnou, a pokračoval v medzivojnovom i povojnovom období. Tento boj zatiaľ neutícha, a pravdupovediac je veľmi otázne či niekedy skončí. Vo svete je pravdepodobne veľmi málo príkladov krajín, ktoré dokázali v ústave zadefinovať dostatočný systém bŕzd a protiváh, aby demokracia a sloboda neboli ohrozené.
A popri ústave je súčasťou obrany demokracie „pamäť národa“ – preto každá totalita prepisuje dejiny a likviduje kohokoľvek, kto by mohol byť nositeľom tejto pamäte. Tak sa aj nám stalo, že hrdinovia dejín, ktorí vlastným životom bojovali tak v 19. ako aj 20. storočí boli počas normalizácie systematicky vymazávaní. Často počuť v debatách, že Slováci sa dostali k vlastnému štátu akosi hladko, a teda si ho nevážia, lebo nemuseli priniesť krvavú obeť. Čo potom bola smrť v rokoch meruôsmich, počas vojny v československých légiách, počas slovenského štátu, počas SNP, počas komunizmu? Pravidelne sa v tejto krajine našli ľudia, ktorí sa dokázali postaviť a vzdorovať, aj za cenu vlastnej obete. Už len z úcty k ním ich nesmieme poslať do zabudnutia. A že to nie je väčšina? Nevadí, dôležité je, že je to základ, na ktorom sa dá ďalej stavať, ktorý dokáže inšpirovať, ktorý dáva nádej.
Ubehlo 33 rokov od Novembra 89 a ako spoločnosť sme prežili rozdelenie Republiky (1993), demokraticky zvolenú totalitu (1994-1998), vlastnými silami získané čiastočné obrodenie (1998 - 2006) a následne dlhé obdobie hľadania. Hľadania sa medzi kšeftárstvom, rodinkárstvom, zápecníctvom, prežívaním, zápasom o život, fašizmom, ale aj vizionárstvom, poctivou prácou, hodnotovým žitím a podnikaním, hľadania najlepšieho z možných svetov. Celé toto dianie v našom mikrokozme odohrávajúce sa paralelne s Veľkými dejinami – technologickými, geopolitickými, environmentálnymi i spoločenskými. Počas tohto hľadania došlo k únosu štátu. Únosu štátu!
Kde teda sme ako politická spoločnosť? Lákmusový papierik „Čaputová“.
Zuzana Čaputová reprezentuje hodnotový systém otvorenej spoločnosti založenej na slobode, demokracii, vláde zákona, právnom štáte, spolupatričnosti a ľudskej dôstojnosti. Tým, že je volená v priamej voľbe je dobrým zjednodušeným „lákmusovým papierikom“ stavu politickej spoločnosti. Aká časť populácie teda inklinuje k tomuto systému hodnôt?
Takmer polovica populácie (45%) dôveruje prezidentke Zuzane Čaputovej. „Prezidentke rozhodne dôveruje takmer 22 percent opýtaných a skôr jej verí ďalších 23 percent.“ Ak sa na tieto výsledky pozrieme optikou strán, Zuzane Čaputovej dôveruje 90% voličov SaS a PS, 70+% voličov OĽANO a KDH, 60% voličov Sme Rodina a 40% voličov Hlasu.
Zároveň to čítam tak (na základe dlhodobých sociologických prieskumov), že je na Slovensku dostatočná rôznorodosť, ktorá nevie byť zastúpená dvomi/tromi stranami. (máme tu náboženskú rôznorodosť; 50% populácie žije v mestách, aj keď mnohokrát nie celá táto populácia kopíruje typické správanie mestskej populácie; časť populácie tvoria menšiny).
Môžeme povedať, že máme vyprofilovanú skupinu voličov pravicových liberálov (SaS), stredo-ľavých liberálov (PS), ľavicových populistov (Hlas), národných socialistov (SMER), kresťanských konzervatívcov (KDH), extrémistov (ĽSNS a Republika) a potom veľkú masu ľudí, ktorí to na poslednú chvíľu niekomu hodia (Sme Rodina, Oľano, ...). Mimochodom, všimnite si aký postoj majú jednotlivé strany k 17. novembru – to je tiež dobrý lakmusový papierik. Chýba nám teda silná konzervatívno-liberálna stredová strana typu SDKÚ (bez kšeftov a káuz SDKÚ), ktorá by dotvorila ponuku.
Zároveň sme počas komunálnych a regionálnych volieb mohli vidieť, že máme kritickú masu ľudí, ktorí sú ochotní a schopní uchádzať sa o hlas voliča. Máme aj dostatočne veľkú skupinu ľudí, ktorá si zarobila peniaze poctivou prácou a podnikaním, a chce podporiť ľudí usilujúcich sa o zmenu v politike.
Pripomeňme si, že prvá Dzurindová vláda (1998-2002) mala také prívesky ako SOP a SDĽ, a bola to až druhá Dzurindová vláda (2002-2006), ktorá dokázala robiť reformy. Tá prvá mala za úlohu zastaviť rozklad. Tá druhá priniesla obnovu. V oboch boli jej súčasťou zástupcovia menšín.
Keďže východisková situácia novej vlády v roku 2020 bol unesený štát (de facto rozvrátený štát), aj keby voľby nevyhral Igor Matovič, bolo by absurdné očakávať, že táto vláda dokáže vyriešiť všetky problémy naakumulované za posledných 30 rokov. A to popri pandémii a vojne na Ukrajine s rozsiahlymi ekonomickými a geopolitickými dopadmi.
Tejto vláde sa podarilo začať s očistou, začať s reformami (napr. v justícii a vzdelávaní), a popri tom získať financovanie v podobe Plánu Obnovy. Viac by sme zrejme od nej v tejto chvíli ani nemali očakávať.
Mali by sme sa sústrediť na Slovensko 2030, na „druhú Dzurindovú“ (pozn.: nemyslím tým to, že by v nej mal byť Dzurinda) a na vytvorenie silnej konzervatívno-liberálnej stredovej strany, ktorá by spolu s PS, SaS a možno KDH dokázala pokračovať v boji za slobodu a demokraciu. Pokračovať v otvorenej spoločnosti založenej na slobode, demokracii, vláde zákona, právnom štáte, spolupatričnosti a ľudskej dôstojnosti.
