Začalo to jednoduchou, ba až banálnou otázkou.
Ako ľudia vedia, čo je prípustné a čo je neprípustné? Ako vedia ako sa majú správať?
Narodil som sa na Slovensku, ale vyrastal som v Taliansku. Keď sme sa vrátili na Slovensko, veľakrát som sa cítil ako cudzinec, lebo mi chýbalo slovenské „spoločno“. Ten základ, ktorý dostanete v prvých rokoch Vášho života, akýsi súbor hodnôt danej krajiny – lokálna kultúra. Všetky tie rozprávky, vtipy a príbehy, ktoré som ako dieťa „nenasal“, lebo som „nasal“ tie talianske. Všetky tie zvyklosti a správania, spôsob obliekania, potraviny, reštaurácie, hračkárstva, ale aj spôsob ako sa ľudia medzi sebou rozprávali, či zoznamovali sa. Čo sa má, a čo sa nemá. Taliansky úsmev a priateľskosť, a potom slovenská realita všedných dní. Aj preto som neskôr na strednej aj vysokej škole citlivejšíe vnímal tému kultúr a subkultúr. Tej téme som akosi lepšie rozumel.
Tiež som sa ocitol v téme „identita“ – ako sa každý z nás predstavuje, za čo sa pokladá, čo je pre každého unikátne, čo z neho robí originál. Čo nám ostáva, ak vyradíme z predstavovania sa svoju prácu, pracovnú pozíciu. Keď už sa nepredstavíte tak, že „robím v cukrárni“, ale poviete odkiaľ pochádzate, možno niečo o svojej rodine, a možno niečo o tom, čo je téma, ktorá Vás definuje. Napríklad: „rád zabávam ľudí“. K tejto téme sa rád vraciam, hlavne v snahe popísať slovenskú identitu a európsku identitu.
To je také európske
Keď som začal cestovať mimo Európy, a keď som začal mať šéfov aj zamestnancov v krajinách mimo Európy, čoraz viac som si začal uvedomovať, že existuje nejaké „európske spoločno“. Že niektoré ulice v Bostone, San Francisku, Mexiku alebo Šanghaji môžu pôsobiť tak európskejšie ako iné. Že sú témy alebo názory, ktoré častejšie počujem od Európanov. Už predtým som čítal knihu Demokracia v Amerike od Alexis de Tocqueville, a tá mala občas porovnávacie pasáže medzi Európou a Amerikou. A aj na škole sme mali americký, nemecký a japonský štýl riadenia. Mali sme aj predmet Organizačné kultúry, a tzv. Hofstedeho výskum kultúrnych dimenzií. Ale teraz to bolo iné. Prakticky som si v dennej realite medzi Singapúrom, Malajziou, Čínou a Amerikou začal viac uvedomovať, čo je individualistické zmýšľanie, a čo je kolektivistické zmýšľanie. A tak som hľadal hodnotový rámec, ktorý by popísal, či ukotvil to „európske spoločno“. Začal som na stránkach EÚ, ale vyvalilo sa na mňa až príliš veľa fráz. Tak som si zopár z nich zobral a doplnil a vznikla moja „európska päťka“ hodnôt/hodnotových kotiev:
1. Sloboda
2. Demokracia
3. Právny štát/Vláda zákona
4. Komunity
5. Ľudská dôstojnosť
Môžete si povedať, že prvé tri predsa majú takmer po celom svete. A možno majú, ale sú zdravým jadrom, na ktorom sa môžu stavať ďalšie dve – komunity a ľudská dôstojnosť. A je to práve ľudská dôstojnosť, ktorá by mala byť unikátna pre „európske spoločno“. Vystihuje celú škálu hodnôt – ako jednáme alebo by sme chceli jednať medzi sebou; ako chceme, aby k nám pristupovali inštitúcie; a ako by sme mohli chcieť, že v tejto spoločnosti nenecháme nikoho za sebou na pospas osudu, ktorý mu práve nepraje. Je tiež o solidarite, ale nielen o nej.
Komunity dávajú možnosť vytvárať spoločno, zažiť vzájomnosť a spolupatričnosť, no zároveň rozvíjať pluralitu a rôznorodosť. Na konci dňa predsa žijeme v komunitách – susedských, rodičovských, pracovných,...
Fajn, povedzme, že by toto boli tie „naše“ hodnoty. Ale ako docielite, že veľká masa ľudí vyznáva akýkoľvek set hodnôt, akési povinné minimum. Poviete si, že sa to prirodzene vyvinie migráciou, a ľudia sa budú sťahovať tam, kde ľudia žijú v súlade s ich hodnotami. Ale ako zistíte, aké hodnoty majú v danej krajine, či obci? Prípadne ako zistíte, aké hodnoty máte v danej krajine/obci rešpektovať, reflektovať vo svojom správaní. A sú tieto hodnoty konštantné alebo sa nejako menia časom?
A sme pri našej téme.
Ako ľudia vedia, čo je prípustné a čo je neprípustné? Ako vedia ako sa majú správať?
Poviete si, že sa to predsa učíte od detstva, interakciou so svojím okolím. V škôlke. V škole. V práci. Rozhovormi. Konaním a objavovaním mantinelov – pohoršením ľudí alebo naopak povzbudením. Akousi spätnou väzbou. Ale čo ak ste v danej krajine nevyrastali. Prisťahovali ste sa. Dostanete nejaké školenie pri vstupe? Povedzme, že sa zo Zvolena presťahujem do Kuala Lumpur. Alebo z Bratislavy do Teheránu.
A tak som hľadal ďalej v histórii, či existuje inštitúcia, ktorá má pevne zakotvený hodnotový rámec a vytvorený proces ako ľudí viesť k danému rámcu? Jasné. Cirkev.
Napríklad kresťania (aj keď podobne by sme mohli nazerať na moslimov, hinduistov, budhistov, židov, či taoistov). Majú Bibliu. Písmo. Majú pravidelné sviatky a nedeľné omše – dôvod stretávať sa a zažívať spolu vzájomnosť. Spolupatričnosť. Cez kázanie majú možnosť si znovu a znovu pripomínať hodnoty, ktoré uznávajú a rešpektujú. Cez príbehy. Ideálne jazykom blízkym súčasnej dobe. A nie je to tak dávno, čo cirkev mala aj represívne nástroje. Ak človek porušil desatoro alebo sa správal hriešne, nasledoval trest. A bola aj možnosť vykúpenia, či spovede. Mentálnej očisty a nového začiatku. Či sebareflexie a poučenia sa. Samozrejme som to príliš zjednodušil. Cirkev nikdy nemohla zachovať úplne rovnaké chápanie desatora, keďže každým príbehom, každou kázňou, v každom kostole vznikala varianta „Učenia“, čo bolo aj jedným z dôvodov rôznych schiziem (ak teda na chvíľu zabudneme na to, že išlo aj o moc a peniaze).
A v tom mi prišla na um ďalšia otázka: ak po stáročia bola cirkev tou inštitúciou, ktorá v Európe definovala hodnotový rámec i mantinely správania, spolu s procesmi ako vychovávať „vzorného“ kresťana a ako ho karhať, pričom takýto hodnotový rámec predstavoval akési „európske spoločno“, tak ako bude vyzerať tá nová inštitúcia – nový systém školenia, výchovy a vymáhania hodnotového systému Európa.
Je vôbec možné niečo také vytvoriť? A po storočí rôznych izmov, ktoré sa snažili vytvoriť nového človeka (fašizmus, komunizmus,...), je také niečo vôbec žiadúce? Nie je to príliš nebezpečné pre ľudstvo ako také?
Medzitým prišla doba informačných technológií, či skôr dezinformačných technológií. No ešte predtým tu bola doba mediálna, ktorá do veľkej miery umožnila úspech izmov 20. storočia. Nikdy pred rádiom a televíziou nebolo možné v tak krátkom čase strhnúť tak veľkú masu ľudí pre nejakú myšlienku, víziu, či ideológiu. Predtým spomenutej cirkvi to trvalo stáročia. S nástupom informačných technológií, ale hlavne internetu a sociálnych sietí sa ten čas skrátil na mesiace. V priebehu pár týždňov až mesiacov dokážete významne stočiť smerovanie verejného diskurzu.
Ako sa teda zmenila odpoveď na moju pôvodnú otázku?
Ako ľudia vedia, čo je prípustné a čo je neprípustné...
„Omnichannel“. Už neexistujú spoločné podujatia, či predstavenia, ktoré by vedeli pokryť 80% populácie. Nevraciame sa večer naspäť k televízorom, aby sme si všetci pozreli rovnaké správy, o ktorých sa budeme príležitostne rozprávať na druhý deň. Skupina ľudí, ktorí sledujú večerné správy je síce početná, ale už dávno nie väčšinová, a nesústredí sa na ten istý kanál.
Už neexistuje nedeľná omša v kostole, na ktorej by bola celá dedina.
To čo existuje je spleť bublín, či subkultúr, ktorých hodnotový rámec sa dozvedáme rôznymi spôsobmi, pričom je otázne akú časť populácie dokážu tieto pramene reálne pokryť a ako pravidelne:
1. Sociálne siete (a skupiny na sociálnych sieťach)
2. Večerné správy v TV (rôzne programy/kanály)
3. Počúvanie rádia (rôzne programy/kanály)
4. Politici a ich vyjadrenia vo verejnom priestore
5. Čítanie novín (denníkov, týždenníkov,...)
6. Pozeranie seriálov
7. Pozeranie filmov
8. Vedenie firmy a komunikované postoje
9. Šéf a jeho hodnotový rámec
10. Pracovný kolektív (príhody, vtipy, zdieľané skúsenosti, názory a postrehy)
11. Množina učiteľov, trénerov, a iných „krúžkarov“, v ktorej každý z nich na mňa posúva svoj hodnotový rámec (čomu verí, čo je pre neho dôležité,...)
12. Pokec so susedmi v susedstve
13. Nedeľná omša (a iné cirkevné podujatia)
14. Stretnutie s kamošmi
15. Pokec so susedmi v krčme
16. Pravidelné športové aktivity (a najmä posedenie pri pive po ich skončení)
17. Čítanie kníh
18. Divadelné predstavenia
19. Hudobné festivaly
20. Školenie v práci o hodnotovom rámci našej firmy
21. Rodičovské združenie
22. Odborová organizácia
23. Politické hnutie/strana
24. Materská Škola (oficiálne dokumenty ako napr. Školský poriadok, či Školský Vzdelávací Program)
25. Základná Škola (oficiálne dokumenty ako napr. Školský poriadok, či Školský Vzdelávací Program)
26. Stredná Škola (oficiálne dokumenty ako napr. Školský poriadok, či Školský Vzdelávací Program)
Ktoré z horeuvedených prameňov majú tendenciu uzatvárať nás do bublín a utvrdzovať nás v „našom“ hodnotovom rámci (Vs „ich“)? Skúsil som ich vyznačiť odtieňmi červenej.
Niektoré si síce vyberáme, ale to či úplne korešpondujú „nášmu“ presvedčeniu zistíme až pri ich konzumácii (napr. neviete úplne vopred povedať či v celom filme nebudete vystavený aj názorom, s ktorými nesúhlasíte).
Čomu z horeuvedeného ste najčastejšie vystavení (aspoň raz týždenne)? Tejto polovici?
1. Sociálne siete (a skupiny na sociálnych sieťach)
2. Večerné správy v TV (rôzne programy/kanály)
3. Počúvanie rádia (rôzne programy/kanály)
4. Politici a ich vyjadrenia vo verejnom priestore
5. Čítanie novín (denníkov, týždenníkov,...)
8. Vedenie firmy a komunikované postoje
9. Šéf a jeho hodnotový rámec
10. Pracovný kolektív (príhody, vtipy, zdieľané skúsenosti, názory a postrehy)
11. Množina učiteľov, trénerov, a iných „krúžkarov“, v ktorej každý z nich na mňa posúva svoj hodnotový rámec (čomu verí, čo je pre neho dôležité,...)
12. Pokec so susedmi v susedstve
13. Nedeľná omša (a iné cirkevné podujatia)
14. Stretnutie s kamošmi
16. Pravidelné športové aktivity (a najmä posedenie pri pive po ich skončení)
A ak by ste boli cudzincom, ktorý sa práve nasťahoval do danej krajiny, bol by to rovnaký zoznam?
Alebo skôr tento?
1. Sociálne siete (a skupiny na sociálnych sieťach)
5. Čítanie novín (denníkov, týždenníkov,...)
6. Pozeranie seriálov
7. Pozeranie filmov
8. Vedenie firmy a komunikované postoje
9. Šéf a jeho hodnotový rámec
10. Pracovný kolektív (príhody, vtipy, zdieľané skúsenosti, názory a postrehy)
11. Množina učiteľov, trénerov, a iných „krúžkarov“, v ktorej každý z nich na mňa posúva svoj hodnotový rámec (čomu verí, čo je pre neho dôležité,...)
12. Pokec so susedmi v susedstve
13. Nedeľná omša (a iné cirkevné podujatia)
16. Pravidelné športové aktivity (a najmä posedenie pri pive po ich skončení)
17. Čítanie kníh
Utopická myšlienka vytvárania spoločna
Ak sa teda vrátime k „európskej päťke“ hodnôt, ako by mal vyzerať systém komunikácie, zdieľania a vymáhania tohto hodnotového rámca? A ako ho nastaviť tak, aby bol otvorený aj novoprišelcom?
Čo takto prostredníctvom lokálnych komunít?
Skupina na sociálnej sieti previazaná na susedstvo s pravidelným newslettrom, a pravidelným kultúrnym a športovým vyžitím. Takéto susedstvá by vedeli vytvárať športové podujatia, kde by mohli súťažiť susedské i firemné športové kolektívy. Podobne by vedeli vytvárať kultúrne podujatia pre susedské či firemné hudobné i divadelné celky. V newslettri by mohla existovať rubrika k ľudskej dôstojnosti – „ľudský čin týždňa či mesiaca“ alebo iný spôsob oslavy ľudskej dôstojnosti.
Takéto susedstvá by sa mohli uchádzať o granty EÚ na realizáciu svojich aktivít, pričom EÚ by definovala parametre a kritériá tak, aby aktivity napĺňali hlavný cieľ – podporu európskeho spoločna a európskej identity. Ja viem, znie to tak socíkovsky, ale čo ak by nám to pomohlo v prežívaní vzájomnosti, učení sa rozmanitosti a vytváraní spoločného verejného priestoru (hľadaní toho čo nás spája).
A keďže mnoho takýchto susedstiev, spolkov a skupín už existuje, má zmysel zamerať sa na ľudskú dôstojnosť a jej „propagáciu“ ako kľúčovú hodnotu európskeho spoločenstva „My Európania“, a tým i európskej identity. K tejto téme by mal existovať ucelený brand manuál a komunikačná stratégia. Predstavte si, že by ste aspoň raz ročne zažili lokálne podujatie „My Európania“. A čo tak dvakrát za rok – v júni (vítanie leta) a v januári (vítanie Nového roka).
Separátnou témou, no nemenej dôležitou je zakomponovanie európskeho hodnotového rámca do vzdelávacieho systému. „My Európania“ sa musí stať súčasťou kurikula, najmä s dôrazom na komunity a ľudskú dôstojnosť. Ale o tom niekedy nabudúce.
