Koľko platíme a čo dostávame
Priemerne zarábajúci Slovák zaplatí za štyri roky 30 tisíc eur.
http://matusgrznar.blog.sme.sk/c/230271/Volby-2010-rozhodujeme-o-30-tisic-eur-kazdeho-z-nas.html
Ak je to aj Váš prípad a ste v II. pilieri, 3 tisíc eur ostáva Vašim majetkom. Ďalšie 3 tisícky platíte priamo súčasným dôchodcom (ak nie ste v II. pilieri, tak 6 tisíc eur zaplatíte za 4 roky súčasným dôchodcom). Pozerajúc sa na vec inými očami, nejakej susede, susedovi či možno príbuznému platíte na jeho dôchodok 60-120 eur mesačne. Ďalších pôvodne vašich 2 tisíc eur slúži na preukázanie solidarity so znevýhodnenými a nezamestnanými. Štyri tisíc eur zhltne zdravotná poisťovňa, a teda slovenské zdravotníctvo a biznis okolo toho (čo mu ale ani zďaleka nestačí na prevádzku). Zhruba 5 tisíc eur dostane od Vás za 4 roky štátna pokladnica v podobe DPH. A nakoniec 7 tisíc eur ide do štátnej pokladnice v podobe dane z príjmu, z čoho časť dostanú mestá a obce, časť VÚC a časť ostane štátu. Pre tých, čo počítali so mnou odpoviem na otázku: „a kde je zvyšných 6 tisíc?". To sú peniaze, ktoré si štát musel požičať vo Vašom mene, aby zatiahol ostatné veci vo „verejnom záujme".
Z vašich 30 tisíc eur teda zostane v štátnej pokladnici zhruba 13 až 15 tisíc eur (DPH, DzP a dlh), ktoré štát priamo prerozdeľuje v zmysle štátneho rozpočtu na dotácie do zdravotníctva, poľnohospodárstva, obrany, vnútra, zahraničných vecí, súdnictva, školstva, životného prostredia, kultúry, a podnikania.
Za tieto peniaze dostávame širokú škálu viac alebo menej potrebných služieb vo väčšej alebo menšej kvalite. Prípadne nimi udržujeme prezamestnávanie ľudí v štátnom či samosprávnom aparáte, štátnych podnikoch a iných inštitúciách, pričom mnohí títo ľudia majú produktivitu smerujúcu do záporných čísiel. Pre tých čo si myslia, že to nie je možné, len v skratke - človek svojim konaním alebo niekedy aj nekonaním môže znižovať hodnotu statkov.
Takto si zaplatíme lekárov, lieky, zdravotnícky materiál, vybavenie a prevádzku. Zaplatíme si nevypestované plodiny (dotácie motivujúce nepestovanie), ale aj potraviny vyrobené na Slovensku, ktoré si ešte druhý krát zaplatíme v obchode. Zaplatíme si armádu, políciu, hasičov a civilnú obranu. Uhradíme aj platy veľvyslancov a pracovníkov našich štácií v zahraničí, ktorí často ani nehovoria lokálnym jazykom (a to nie preto, že by to bola nejaká divoká exotika). Platíme sudcov a prokuratúru. Financujeme materské škôlky, do ktorých nemôžme dať svoje deti. Základné, stredné a vysoké školy. Platíme národné štadióny, národné kultúre stánky a iné inštitúcie a to i v prípade, že za celý život do Bratislavy nezavítame. A v neposlednom rade sa poskladáme nejakému zahraničnému podnikateľovi na platy pre jeho zamestnancov.
Samozrejme, že nadľahčujem, zjednodušujem a vyberám. Keby som však mal ísť do detailu toho, čo všetko platíme nechtiac cez výpalné 30 tisíc eur za 4 roky, veľa ľudí by začalo uvažovať nad tým, čo z toho je skutočný verejný záujem.
Istá časť vašich peňazí, ktoré štát od vás vypálil sa totiž uleje do konkrétnych vreciek cez predražené obstarávania. Ak by to bolo 20% (čo nemusí byť zlý odhad), tak niekomu ste za 4 roky poslali na účet 6 tisíc eur na nový dom, vilku v alpách, exotickú dovolenku,....
Dilema: Skoliť dinosaura nekŕmením?
Keď zistíte čo všetko financujete cez Vaše dane, odvody a dlhy, ktoré vo Vašom mene vyrába SR, prichádza dilema. Platiť a snažiť sa ovplyvniť zmenu systému týchto tokov (či už znžiť výpalné alebo prehodnotiť „verejný záujem"). Alebo snažiť sa „optimalizovať" výpalné, a platiť menej.
Sám neviem, ktorou cestou sa ubrať. Na jednej strane sa mi nepáči, že našim národným športom je neplatiť dane a odvody, resp. platiť čo najmenej. Veď infraštruktúru, bezpečnosť a prevádzku právneho štátu z niečoho platiť musíme. Inak ostane v tom dezolátnom stave, v ktorom je dnes. No mrzí ma keď ma daňový úrad považuje za milionára, pričom jazdím na 20 ročnom bicykli a manželka na 11 ročnom aute. Mrzí ma, keď mnohí moji blízki, ktorí nie sú zamestnancami (ale podnikateľmi), zaplatia na daniach a odvodoch ani nie pätinu toho čo ja a ich životná úroveň je možno raz taká ako moja, pričom vymyslenú daňovú nálepku „milionár" nemajú. Chápem však ich argument, že odmietajú platiť do nejakých súkromných vreciek. Odmietajú platiť výpalné za službu, ktorú si nikto neobjednal, len sa ju podarilo veľmi konkrétnej skupine prepašovať do „verejného záujmu".
Rovnako chápem ľudí, ktorí mi hovoria, že žiaľ vedomostná úroveň obyvateľstva na Slovensku je taká, že táto masa ani len netuší o čom je trhová ekonomika, o čom demokracia a o čom je systém verejných financií na Slovensku. Preložené do ľudskej reči - masy ľudí si neuvedomujú, kto ten účet platí, čo zaň majú žiadať a hlavne od koho. Veľká časť z nich je ešte naviac napojená na verejné financie (dôchodcovia, zamestnanci v štátnej správe a v služobnom pomere, nezamestnaní, sociálne skupiny,...), a teda počúvajú toho a hlasujú v prospech toho, kto im z verejných financií prihodí viac. Nezaujíma ich, že kto to zaplatí - zdaňovat podnikateľov, ktorí môžu odísť inde asi nie je cesta, a tak si to nakoniec „odnesie" pracujúci človek.
Alternatíva dinosaurovi: Človek a jeho rodina ako základ spoločnosti
Moc pramení od občana, jednotlivca a tak je prirodzené, že základným kameňom spoločnosti je občan a jeho rodina. Prvým väčším celkom, v ktorom občan so svojou rodinou žije je susedstvo. V živote sú mnohé témy, otázky a problémy, ktoré si človek vie vyriešiť svojpomocne v susedstve - bežná ľudská svojpomoc. Väčšinou sa to týka človeka, jeho bývania a jeho okolia. Vo väčších mestách môže mať susedstvo aj niekoľko stoviek obyvateľov, preto môže susedstvo predstavovať aj malú ekonomiku. Jeden sused môže mať potraviny, druhý kaderníctvo, tretí opravu áut a nákupmi u susedov sa môže komunita navzájom podporovať a udržiavať.
Pokiaľ si človek nevie svoj problém vyriešiť v rodine, či v susedstve, môže sa obrátiť na svoju obec. Bežná pouličná bezpečnosť, odpadové hospodárstvo, jasle, škôlky a základné školy, ale aj centrá pre seniorov, sociálne služby, či nájomné byty. Rovnako je možné predstaviť si obecné teplárne a elektrárne.
Niektoré témy a niektoré problémy má väčší význam riešiť v okrese, pričom v tomto prípade chápme okres ako dobrovoľné združenie obcí. Špecializovaní lekári a zdravotnícke pracoviská, nemocnice, okresná doprava, stredné školstvo, kultúrne a umelecké inštitúcie. Okresná úroveň môže riešiť energetiku, sieťové odvetvia (vodárne, čističky,...), ale aj koordinovanú propagáciu okresu ako turistickej destinácie.
Vyšším stupňom samosprávy je región, teda dobrovoľné združenie okresov. Región môže vytvárať programy na riešenie medziokresných rozdielov, vytvárať koncepcie a stratégie rozvoja regiónu, programy podpory podnikateľov, ..... Teda všetko to, čo dnes z historického dôvodu zostáva na pleciach štátu.
Až potom nastupuje na scénu štát. Jeho primárnou úlohou má byť ochrana občana - či už vnútorná (polícia) alebo vonkajšia (armáda) - ako aj ochrana práv občana, či už pred inými občanmi (okresné súdy) alebo inými inštitúciami či samosprávou (krajské súdy či Najvyšší súd). Za týmto účelom má regulovať prostredie vo všeobecnosti (zákonodárstvo s obmedzenými právomocami pri zachovaní subsidiarity). Zároveň má zasahovať v prípade výnimočných situácii (povodne, prírodné katastrofy, epidémie,...).
Tento princíp dopĺňania sa (subsidiarity) sa môže aplikovať aj ďalej - nadnárodné zoskupenie vrámci kontinentu (EÚ), vrámci západnej civilizácie (NATO), prípadne s celosvetovou pôsobnosťou (WTO, IMF, UN).
V kontexte EÚ sa vynára ešte jedna otázka. Čo ešte má byť v pôsobnosti štátu a čo už v pôsobnosti nadnárodného celku. Všetky uvedené funkcie štátu môžu byť rovnako dobre prenesené na EÚ. No z dôvodu historického a kultúrneho kontextu je zrejme nutné nájsť kombináciu štátu a EÚ ako vykonávateľov funkcie ochrany občanov, ich práv a riešenia výnimočných situácií.
V čom by bol teda rozdiel? Vo vyvážení protisíl a obmedzení role štátu na tie základné. Všetky ostatné služby vo „verejnom záujme" by boli vecou dohody ľudí na nižšich úrovňach správy. Čím nižšie v úrovni ste, tým väčšia angažovanosť a kontrola sa dá predpokladať.
Dilema o štátnom výpalníctve (1. časť):
http://matusgrznar.blog.sme.sk/c/270302/Dilema-o-statnom-vypalnictve-1-cast.html
