Fareed Zakaria píše vo svojej úžasnej knihe “Věk revolucí” aj o tom, ako sa vyvíjalo politické myslenie v európskych krajinách a USA, a ako sa počas tohto obdobia sformovala Pravica a Ľavica. Zároveň je zaujímavé čítať o tom, ako si tieto dva protipóly menili role – to, čo predtým hlásala Ľavica, zrazu hlásala Pravica a naopak. Tento text je súborom poznámok k téme Pravica a Ľavica, po prečítaní uvedenej knihy.
Kedy sa zadefinoval pojem Ľavica a Pravica a ako to že Republikáni boli ľavičiari
V 18. storočí okolo obdobia francúzskej revolúcie kedy vzniklo Národné zhromaždenie sedeli z perspektívy francúzskeho kráľa prívrženci republiky na ľavej strane zhromaždenia, zatiaľ čo na pravej strane boli monarchisti (prívrženci kráľa a tradície).
Čize v tomto období vo Francúzsku boli Republikáni paradoxne ľavičiarmi. Pripomeňme si, že všeobecné volebné právo ešte neexistovalo (ženy nemali volebné právo ešte viac ako 100 rokov po tom, a muži vo väčšine krajín mali volebné právo len na základe majetku).
Kľúčovou požiadavkou ľavicových hnutí ďalších 100 rokov vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku a ďalších krajinách bolo všeobecné volebné právo, ľudské práva a občianské slobody. Čiže nielenže boli títo ľudia republikánmi, ale dokonca boli liberálmi. To však vôbec nezapadá do pôvodných liberálnych kontúr - klasický liberalizmus je predsa pravicový, nie ľavicový.
Dvesto rokov predtým v inej krajine boli Republikáni pravičiari
Revolúcie, o ktorých Fareed píše však chronologicky nezačínajú vo Francúzsku, ale o dve storočia skôr v Holandsku. Tam sa totiž v roku 1566 vzbúrili nizozemské kniežatstvá, z ktorých najväčšie sa volalo Holland. Táto vzbura bola proti španielským Habsburgovcom (v tom čase ovládali Habsburgovci ako rod najväčší súbor území v Európe). V Holandsku vznikla konfederácia známa aj ako Holandská republika. Títo republikáni však neboli ľavičiarmi - rozdiel hľadajte v ekonomike.
Kým Francúzsko, Španielsko a ďalšie veľké európske kráľovstvá zakladali svoju moc a organizovali ju na základe pôdy, v Holandsku to celkom nešlo z prostého dôvodu - pôdy bol nedostatok. Krajina bola preto typická decentralizáciou - sieťou kniežatstiev, miest a obcí, remeselných cechov a obchodníkov. A pôdu získavali ľudia tak, že ju doslova “vymanili” z vody – nestala sa teda vlastníctvom feudálov, ale bežných ľudí, ktorí si takto vytvorili súkromné vlastníctvo. To už sme veľmi blízko klasickým liberálom (libertariánom), ktorí hlasajú ekonomickú slobodu založenú na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov.
Holanďania mali nízky podiel obyvateľstva pracujúceho na pôde, a viac ako polovica obyvateľstva žila v mestách. Nedostatok pôdy ako aj konkurencia v obchode a remeslách bola motorom inovácií a modernizácie, čo prispelo k tomu, že sa Holandsko stalo celosvetovým technologickým a obchodným lídrom. Veterné mlyny, ktoré slúžili na odvodňovanie pôdy sa neskôr použili v iných priemyselných procesoch až nakoniec doviedli Holandsko k svetovej špičke v dizajne a výrobe námorných lodí. Holandsko dalo svetu nové finančné nástroje - vznikla prvá burza, prvá akciová spoločnosť, a rôzne ďalšie už dnes bežné mechanizmy zahraničného obchodu. Svojou otvorenosťou a tolerantnosťou prilákalo šikovných a prenasledovaných vzdelancov z celej Európy, čo len ďalej umocnilo prosperitu Holandska.
Iný kraj, iným mrav - holandskí republikáni boli teda pravičiari a klasickí liberáli (klasický liberalizmus nemá so súčasným európskym liberalizmom veľa spoločného). Nemalý podiel na tom mala aj viera - protestantská etika práce a kladenie väčšej zodpovednosti za svoj život na jednotlivca.
Ako sa z pravičiarov stali ľavičiari a naopak - prípad Anglicka
Nie je náhoda, že popri Holandskej “revolúcii” sa začali pomery meniť aj v Anglicku. Mala v tom prsty aj ekonomika (postupný prechod fariem na chov ovcí a predaj vlny, čo zvýšilo pridanú hodnotu a uvoľnilo pracovnú silu manufaktúram a obchodu), aj náboženstvo (odklon od pápeža i nástup puritánov), aj spor s kráľom (monarchisti Vs. republikáni). Viedlo to až k občianskej vojne, a dočasného teroru republikánskych puritánov (whig), ktorí stáli proti konzervatívcom (tory).
Puritáni v tej dobe dotiahli potláčanie niektorých práv jednotlivcov až do extrému v podobe zákazu divadiel (a to sa z nich o dve storočia neskôr vyprofilovali liberáli). Obé strany napokon spojili sily proti vlastnému kráľovi z náboženských dôvodov. Trónu sa zmocnil Viliam Oranžský (áno z Holandska). Píše sa rok 1689 (sto rokov pred francúzskou revolúciou).
Anglicko tým získalo nový prúd modernity z Holandska a zároveň stability z vlastnej tradície. Tu niekde treba hľadať začiatok ekonomického úspechu Anglicka počas ďalších dvesto rokov. Anglicku sa podaril ešte väčší úspech ako Holandsku - anglické právo a anglický jazyk sa presadil takmer na celom svete, a z Veľkej Británie sa stala svetová veľmoc.
Práve ekonomický úspech a najmä I. a II. priemyselná revolúcia mali vplyv na zmeny v politickom smerovaní oboch strán. “Konzervatívci (tory) boli pôvodne stranou šlachtických výsad, rurálneho protekcionizmu a benevolentnej sociálnej podpory. Na bezohľadný rast moderného kapitalizmu sa pozerali cez prsty a snažili sa chrániť vidiek pred otrasmi trhu.”
Naproti tomu liberáli (whig) začínali ako strana otvoreného trhu, priemyselnej revolúcie a modernity. Odmietali sociálne dávky bez práce. Zároveň zrušili monopol cechov.
Počas takmer celého 19. storočia boli milionármi v Británii vlastníci pôdy (88%). Ale na konci storočia to bola už len tretina. Konzervatívna strana (tento názov predtým nepoužívala) sa tomu prispôsobila, a nových boháčov z radu priemyselníkov a finančníkov začala považovať za spojencov. Tí kupovali pozemky na vidieku a vstupovali do manželstva s dcérami šlachticov. Výsledkom bola premena konzervatívcov od protekcionistov k zástancom laissez-faire. Z ekonomickej ľavice sa náhle stala ekonomická pravica (180 stupňová politická otočka).
Naopak, u Whigov (ktorí sa začali prezentovať ako liberáli) začala čoraz viac prevládať téma pracovných podmienok robotníkov, a od pôvodnej pravicovej podpory kapitalizmu a priemyselnej revolúcie prešla k politickému mysleniu blízkemu sociálnej demokracii – k ľavici.
Republikáni v USA boli ľavičiari?
Podobnou premenou ako v Anglicku si prešli Republikáni a Demokrati v USA. Ale ešte predtým napodobnili anglický boom hospodárstva a urbanizmu, v tomto prípade na steroidoch.
Populácia v meste New York stúpla zo 600 tisíc na 3.5 milióna za 50 rokov, do konca roka 1900. Podnikavosť, vynaliezavosť, sloboda a rast populácie prinášali ekonomický rast a bohatstvo. No zároveň rástla aj chudoba a obrovské majetkové rozdiely. Vojna za nezávislosť však vytvorila prirodzené podozrenie voči silnej centrálnej vláde, a tak v politickom myslení prevládalo pravicové videnie sveta. Ani zlé podmienky robotníkov neviedli k silnejšiemu postaveniu komunistov či socialistov - tí skôr vytvárali odbory a protestovali za lepšie podmienky lokálne - v konkrétnej firme, či oblasti. Medzi politickými stranami sa viedol súboj o to, či ponechať úplne voľný trh, alebo podporovať finančníkov, či poľnohospodárov. No hlavný spor bol medzi zástancami silnej federálnej vlády a silných štátov konfederácie.
Zlom nastal po občianskej vojne kedy republikáni paradoxne tlačili silný štát s veľkými infraštruktúrnymi projektami (železnice, Panamským prieplav) na podporu priemyslu. Fareed ich pre dané obdobie považuje za ľavicových liberálov preferujúcich silnú centrálnu vládu.
Demokrati v tom čase naopak podozrievali silnú centrálnu vládu a hájili záujmy konzervatívcov - farmárov volajúcich po sile samotných jednotlivých štátov na úkor federálnej vlády, aj preto aby mohli plantážnici presadzovať rasistické zákony voči otrokom.
Zrušenie otroctva, industrializácia, urbanizmus a veľká hospodárska kríza však toto rozdelenie stočili - z republikánov sa stali pravicoví konzervatívci, ktorí hájili voľný trh, zatiaľ čo z demokratov sa stali ľavicoví liberáli, ktorí hájili práva menšín a sociálne programy pre odkázaných. Prsty v tom zohrala populistická strana, ktorá už neexistuje, ale o tom viac v knihe “Věk revolucí”.
