Jej súčasťou je sústredenie moci v jednej osobe, aj poddanské myslenie.
„Richtár bol na území dnešného Slovenska do roku 1750 hlavným predstaviteľom samosprávy miest a do roku 1918 dedín.“
Toľko hovorí wikipedia. A pokračuje ďalej:
„Dedinskí richtári boli volení obecnou pospolitosťou (v novoveku volili z troch kandidátov navrhnutých zemepánom). Zodpovedali sa však zemepánovi. Na starosti mali správu obce, súdnictvo obce, správu odvodov poddanských dávok, desiatku a deviatku, ako aj štátnych daní.
V roku 1850 na dedinách stratil súdnu právomoc, v mestách mu naopak ostala len súdna funkcia (nem. Richter – slov. sudca) a správnu právomoc dostal mešťanosta (nem. Bürgermeister).”
Práve v roku 1848 prišli tzv. marcové zákony, ktoré mali dať definitívnu bodku za feudálnym systémom (a poddanstvom) aj na území Slovenska.
Súčasťou zmien bolo aj to, že volebné právo mali muži starší ako 20 rokov. No nešlo o všeobecné volebné právo (dokonca ani tajné a individuálne). Určovalo sa na základe majetkového a vzdelanostného cenzu (učitelia, právnici, notári, lekári, lekárnici,...), a volilo sa kolektívne. Ešte v roku 1913 malo volebné právo iba 10% populácie ríše. Nezabudnime, že v tom čase ešte veľká časť nevedela čítať a písať (najmä populácie na Slovensku a Zakarpatskej Rusi).
Prečo to spomínam?
Pretože demokracia je systém, ktorý je postavený nielen na ústave, zákonoch a inštitúciách, ale najmä na občianskej spoločnosti, ktorá má zaužívané isté vzorce správania a myslenia. A tie sa nadobúdajú len veľmi pomaly.
V čase vzniku Československej Republiky bolo zavedené všeobecné volebné právo (vrátane žien), no môžme predpokladať, že väčšina Slovenska sa ešte nestihla „oslobodiť“ z poddanského myslenia (aj v kontexte nedávnej maďarizácie). Poznali pána richtára, a ten bol stelesnením zákona, súdnej i výkonnej moci. Možno i preto občas počujete ľudí v anketách formulovať odpovede, ktoré navodzujú dojem, že ich očakávania na politikov sú očakávaniami voči richtárom – zvolím si človeka, ktorý bude potom vedieť spravovať krajinu, uvádzať do života pravidlá, vynucovať ich dodržiavanie a súdiť ich porušenie. V jednej osobe. Žiadna deľba moci.
Azda aj preto T.G.Masaryk vyslovil onú pamätnú vetu: „Tož demokracii bychom už měli, teď ještě nějaké ty demokraty. “
Niet času na demokraciu
Ak si vezmem svojich dvoch dedov, Jána a Jozefa, narodili sa v 20-tych rokoch 20. storočia. Boli to prvé deti novej republiky. Jeden bol synom mlynára, druhý synom kočiša (neskôr šoféra) u baróna. Už to z nich robilo netypickú vzorku v porovnaní s väčšinovým obyvateľstvom. A napriek tomu ani oni nemali čas „vstrebať“ spoločenské zmeny v podobe nového demokratického režimu.
Už pred dovŕšením 20-tych narodenín sa režim opäť menil – tentokrát na autoritársky slovak štát, v „poddanskom“ vzťahu k nacistom. Televízia ešte neexistovala, rozhlas iba začínal (rádio mal málokto).
A hneď po vojne prevalcovali krajinu komunisti. Žiadna šanca pre zmenu vzorcov správania a myslenia v duchu občianskej spoločnosti. Práve naopak. Zavelil bolševik, a 40 rokov vychovával národ k „pestovaniu a osvojeniu si vedeckého, marxisticko-leninského svetového názoru a presvedčenia, komunistickej politickej uvedomelosti, socialistického a komunistického vzťahu k práci, kolektivizmu, internacionalizmu a vlastenectvu, humanizmu.“
A ako dopadol richtár, o ktorom som písal v úvode? Kruh sa uzavrel. Ako sa píše na webstránke obce Ružindol, po vzniku 1. ČSR bol pre funkciu voleného zástupcu obce zavedený titul starosta. Od roku 1938 viedol obec vládny komisár, ktorého po roku 1945 vymenil predseda MNV (Miestneho Národného Výboru). Samozrejme vrámci usmernení KSČ (Komunistickej strany Československa).
Ani moji dedovia, ani moji rodičia do roku 1989 nemali čas, aby zažili demokraciu v praxi. Populácia na Slovensku nepoznala niečo ako pluralitu, „ducha zákona“, systém bŕzd a protiváh, či občiansku spoločnosť.
Tu by sa dalo namietať, že však sme mali v slovenskej histórii Slovenskú Národnú Radu, ktorú profesorka Iveta Radičová spomenula vo výbornej debate o kontinuite politického myslenia na Slovensku. Ako inštitúcia s históriou, reprezentujúca národ v ťažkých chvíľach (Štúrovci, Šrobár i Hoďža ju organizovali osve a v rôznych obdobiach: 1848/49, 1918/19 i počas druhej svetovej vojny). Tá sa však za tie krátke obdobia pravdepodobne nemohla dostať do kolektívnej pamäte bežnej populácie, a čo je dôležitejšie, pravdepodobne neviedla k zmenám vo vzorcoch správania a myslenia väčšiny.
Rád sa pozerám na krajiny, ktoré mali podobné východiská (submisívna rola voči inému národu, prevažne kresťanské vidiecké obyvateľstvo, etc.), a tak som sa pozrel na Fínsko a Írsko. Fínsko malo senát ako inštitúciu 200 rokov, a Írsko má 700-ročnú skúsenosť s parlamentom. A čo Česko? Odhliadnúc od toho, že existovalo České kráľovstvo, že toto kráľovstvo spadalo pod rakúsky vplyv (a teda aj rakúske právo), že na jeho území prebehla stavovská vzbura, môžem uviesť ešte zaujímavejšiu odlišnosť od Slovenska. Na rozdiel od Českej Republiky, v ktorej je podiel mestského obyvateľstva 74%, je na Slovensku tento podiel okolo 54%, a aj ten bol dosiahnutý najmä počas totality komunistického režimu. Máme teda inú východiskovú situáciu.
Vzdelávajme
Takže čo s tým? Tak ako komunisti „vychovávali“ budúcich komunistov 40 ročným systematickým vzdelávaním na všetkých úrovniach od jasiel až po podniky, od detí až po robotníkov, aj my sa budeme musieť sústrediť na vzdelávanie. A začať od učiteľov, kde máme tretinu úžasných obetavých zanietených ľudí, ale aj veľkú časť takých, ktorí tam nemajú čo robiť.
Tak ako v dobrých firmách máte pravidelné (niekedy ročne) školenie nielen o BOZP, ale aj o etickom kódexe danej firmy, tak aj štát by mohol byť ambiciózny a trvať na tom, že každý učiteľ bude vedieť vlastnými slovami vysvetliť fungovanie demokratického systému a trhového hospodárstva na Slovensku (bez nejakých blbých komentárov spomienkového optimizmu na večné časy so Sovietskym Zväzom).
To je totiž základ pre akéhokoľvek dospelého človeka, ktorý chce žiť v prosperujúcej spoločnosti.
