Rozumiem argumentu, že ten istý poslanec porušil koaličnú zmluvu.
No zamýšlam sa nad tým, či má koaličná zmluva zohrávať primárnu rolu v našom demokratickom zriadení.
Uvediem extrémny príklad, v ktorom opozícia príde s návrhom, ktorý ľuďom skutočne zlepší život. Mali by byť koaliční poslanci potrestaní za to, že hlasujú v takom prípade s opozíciou? Pravdepodobne by som počul odpoveď v tom zmysle, že ak väčšina koalície je za daný návrh a daná téma nebola nijako podchytená vo vládnom programe, tak je to v poriadku. Je to naozaj tak? Ak by okrem Matoviča a Procházku hlasovalo viac koaličných poslancov spolu s opozíciou, nebol by to problém? A ako vyhodnotíme, ktorý návrh ľuďom naozaj zlepšuje život? A ktorým ľuďom? Dôchodcom? Matkám s deťmi? Nezamestnaným? Menšinám?
Z pomerného systému de facto väčšinový
V prvej Československej Republike boli sily rozdelené pomerne a vždy sa musela vytvoriť koalícia. Politické strany museli hľadať spoločné témy, na ktorých by sa zhodli a za ktoré by poslanci hlasovali - dobrovoľne.
Potom prišli dva totalitné režimy a po nich reštaurovanie demokracie. V prvých ponovembrových rokoch bol silný aj občianský tlak na zachovanie plurality a rozdelenia síl v krajine v duchu pomerného systému. Až dorazil Vlado.
Vladimír Mečiar postupom času pochopil (a potreboval na to 3 vládne obdobia), že ak je presvedčený o svojom komplexnom modeli fungovania SR, musí ovládnuť celú krajinu a šokovou terapiou v duchu väčšinového systému obsadiť všetky úrady, inštitúcie a posty (pamätná novembrová parlamentná noc).
V roku 1998 prišla modrá kontrarevolúcia a v duchu antimečiarovského ťaženia sa opäť prebrala moc v krajine en bloc. Musím podotknúť, že čistky zrejme nešli až do takej hĺbky a opozícia dostala možnosť obsadiť niekoľko postov.
Ďalší zlom nastal v roku 2006, keď Fico , posmelený volebným výsledkom, takmer zopakoval novembrovú parlamentnú noc z roku 1994.
A v neposlednom rade rok 2010, kedy sa garde opäť otočilo a zo zvyku sa stalo nepísané pravidlo ba až tradícia, t.j. vytvorenie koaličnej rady, uzavretie koaličnej zmluvy, prideľovanie flekov podľa politického trička.
Vládnuť v koalícii
Bolo by naivné myslieť si, že sa dá vládnuť v koalícii bez jasných pravidiel a dohôd. Otázne však je, či má existovať niečo ako koaličná zmluva, ktorá je exluzívna. Prípadne, či by to skôr mala byť dohoda, ktorá vytyčuje kľúčové témy spoločnej platformy a všetko ostatné ponechá na prirodzený demokratický vývoj. Má existovať jeden názor alebo má mať šancu pluralita názorov poslancov? Mnohí z nich dostali množstvo preferenčných hlasov priamo od svojich voličov, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani starostovia, primátori či župani. Týmto voličom dali svoj sľub a vyjadrovali sa pri tom k rôznym témam. Ako sa teda majú postaviť zoči voči voličovi, ak zahlasujú inak ako sľúbili, že zahlasujú (na čo od voliča dostali aj mandát).
A čo opozícia? Šťastná je to spoločnosť, ktorá pochopí, že potrebuje opozíciu, pretože jedine ona dokáže nastavovať zrkadlo z iného uhla. Je to práve opozícia, ktorá môže pôsobiť ako systémový prvok destabilizácie a deštrukcie. A na čo je dobrá destabilizácia a deštrukcia? Ak sa pozrieme na prírodu, na evolúciu, či už len na takú banálnu vec ako je posilňovanie imunity človeka očkovaním nájdeme tam mechanizmy protisíl, z ktorých vzíde nová, silnejšia, opozíciou preskúšaná a stabilnejšia rovnováha.
Kedy príde koniec rýchlych jednostranných zmien?
Po novembri 89 bolo prirodzené prijať názor, že krajina, spoločnosť, ľudia potrebujú zmeny a potrebujú ich čo najskôr. Preto by bolo divné otvárať v tej dobe spôsob, akým sa prijímajú zákony, nariadenia, vyhlášky a iné predpisy. Existovala spoločenská objednávka na mnoho rýchlych zmien. Časom boli zreformované jednotlivé sféry v spoločnosti a je možné polemizovať, čo všetko si ešte bude vyžadovať reformu. Určite je nutné niečo urobiť s korupciou, a sú teda potrebné reformy v súdnictve, prokuratúre, verejnom obstarávaní a pod. Rovnako je nutné niečo urobiť so zdravotníctvom a sociálnym systémom. Školstvo pravdepodobne potrebuje reformu v rovnakom tempe.
No kedy si povieme, že nastal čas spomaliť zákonodárny proces? (vrátane nariadení vlády a vyhlášok ministerstiev). Kedy to začne byť proces formovania názorov, rôznych protiprúdov, občianskych iniciatív, verejnej diskusie, siahodlhého pripomienkovania, atď.?
Stlačením tlačítka totiž poslanci zmenia človeku život. Stlačením tlačítka príde niekto o prácu. Stlačením tlačítka si rodina konečne môže dovoliť mať druhé dieťa. Stlačením tlačítka rozhodnú o životnom prostredí a jeho dopadoch na naše zdravie. Stlačením tlačítka niekto bude musieť skončiť podnikať.
Je teda otázne, či stlačenie tlačítka má byť tak jednoduchou záležitosťou dohodnutou na koaličnej rade, podchytenou v koaličnej zmluve a oddelegovanou na poslaneckom grémiu.
Pozn.: Pre istotu uvádzam, že som voličom koalície, aby náhodou nedošlo k mylnej interpretácii.
