Vojnou zdecimované Československo, ktoré ešte pred II. svetovou vojnou patrilo k 10 najvyspelejším krajinám sveta potrebovalo pomôcť naštartovať ekonomiku.
Tak ako inde v Európe tomu mal poslúžiť Marshallov plán, no nestalo sa tak:
“Česko-slovensko najprv s Benešovým súhlasom a pod Gottwaldovým vedením Marshallov plán 7. júla 1947 privítalo ako pevnú súčasť národohospodárskej obnovy štátu.[1] O dva dni neskôr bola do Moskvy na rokovania predvolaná československá delegácia na čele s Gottwaldom. Po návrate sa minister zahraničných veci ČSR Jan Masaryk, ktorý v Moskve protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu, vyjadril: „Odchádzal som ako československý minister a vrátil sa ako Stalinov paholok.“[1]”
Komunisti mali Československo od roku 1948 už plne pod kontrolou. Počas prvej 5-ročnice (tak sa volal pravidelný 5-ročný plán centrálne plánovanej ekonomiky počas komunizmu) ľudia zažili komunistickú krádež ich súkromného majetku – zabratie pôdy rolníkov, združstevňovanie, znárodnenie podnikania, likvidáciu kúpeľných mestečiek s cieľom vytvárať veľké kolosy. Stavali sa veľké infraštruktúrne projekty, ťažký priemysel a kapitálovo náročné stavby. Už v roku 1953 nemalo Československo dosť peňazí na financovanie komunistických kolektivistických nezmyslov, a tak bolo nutné okradnúť aj zvyšnú časť populácie. Podobnosť s dnešnými dňami nie je náhodná. Vládnu nám tu opäť komunisti, prezlečení za sociálnych demokratov.
No ešte predtým, v roku 1949 poslali komunisti najväčšieho makroekonóma Slovenska, Imricha Karvaša, do basy. Vykonštruovali na neho proces. Človeka, ktorý na pozvanie Stanfordu mal sériu prednášok v USA. Človeka, ktorý ešte počas vojny prekabátil náckov, zafinancoval SNP, bol mučený náckami a takmer u nich zomrel vo väzení. Chvalabohu, že pán Prof. Karvaš stihol vydať svoju úžasnú knihu o ekonómii “Základy hospodárskej vedy” skôr než ho komunisti systematicky zklikvidovali. Česť jeho pamiatke, nech odpočíva v pokoji.
Komunisti prišli s tým, že bude rozhodovať proletariát (robotníci) – nebolo dôležité akú má človek odbornosť, ale či je lojálny strane, a či pochádza zo správnych pomerov. Opäť, podobnosť s dnešnými dňami nie je náhodná.
A tak už v roku 1953 došlo k menovej reforme, o ktorej komunisti celý čas ľuďom tvrdili, že nebude. Čo to znamenalo v praxi?
Predstavte si, že máte 300 eur v hotovosti, a štát vám zrazu povie, že máte len 60 eur. To bol ale len začiatok. Predstavte si, že ste mali nasporených 5000 eur, a štát vám povedal, že máte len 1000 eur. Ak ste mali nasporeného viac, napr. 25 tis eur, tak štát vám opäť povedal, že máte len tisíc eur. A to isté urobil ak ste mali 50 tis eur - opäť vám z toho štát “vyrobil” novú hodnotu tisíc eur. Vidíte dobre, jedna ku pätdesiat. Ukradli vám 49 tisíc eur.
Komunisti to vtedy obhajovali tým, že “znížili” aj ceny. Základné potraviny mali skutočne nižšie ceny ako predtým, takže vašich nových 60 eur mohlo kúpiť rovnaký počet rožkov alebo kávy ako predtým. Ostatné tovary ako oblečenie, zariadenie domácnosti, a pod. už ale nemali nové ceny podľa rovnakého kľúča. Boli drahšie. Čo sa teda stalo? Komunisti ukradli peniaze všetkým s úsporami viac ako 5000 eur, a ešte im dvihli ceny na všetko okrem základných potravín. Takto zlikvidovali ekonomickú nezávislosť svojich obyvateľov, a každého človeka urobili závislým na štáte. Že ste to už niekde videli? Nepochybujem.
Komunisti nevedia riadiť hospodársku politiku – kolabovala celá stredná Európa
Ak by ste nadobudli pocit, že táto komunistická “konsolidácia” prebehla len v Československu a len v 50-tych rokoch, tak vás vyvediem z omylu.
V 80-tych rokoch si ňou postupne prešli NDR (Východné Nemecko), Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a aj Bulharsko. Dokonca to opäť hrozilo Československu, ktoré sa z toho len tak tak dostalo tým, že priškrtilo dovozy vyspelých technológií, čím krajina začala technologicky upadať. Dôvod bol ten istý - dlhová kríza. Tieto štáty totiž po prvotnom ekonomickom raste vyvolanom kolektivizáciou a industrializáciou v nejakom bode zistili, že zaostávajú za Západom. Museli si teda požičiavať v zahraničí, aby financovali kapitálovo náročnú modernizáciu ich ekonomík ako aj transformáciu ekonomiky smerom k spotrebiľovi. Do toho prišla globálna ropná kríza vyvolaná Blízkym Východom, ktorá mala dopad na úrokové sadzby zadĺžených krajín. Veľmi podobnú situáciu ako sovietsky blok zažili krajiny v Latinskej Amerike. Pikoška v tom celom je, že Východné Nemecko bolo od bankrotu zachránené Západným Nemeckom.
Dnes to môžete vidieť v Maďarsku - platíte v lokálnej mene v stovkách až tisícoch HUF, to nie je náhoda. Poľsko má aktuálne menu PLN, no v minulosti to bolo PLZ. Tiež museli urobiť menovú reformu. Rovnako Rumuni s RONom (predtým ROL) a Bulhari s BGN (pretým BGL). Ich pôvodne meny sa totiž v nejakom čase už počítali v tisícoch, lebo keď u nich vrcholili dlhové krízy, tak ich meny nemali takmer žiadnu hodnotu. Určite máte v rodine rodičov alebo starých rodičov, ktorí si pamätajú ako v Poľsku ešte krátko pred revolúciou bola prídelová ekonomika – dostali ste určitý počet lístočkov, za ktoré ste mohli získať tovar (mäso, múku, cukor, maslo, olej, ryžu ako aj benzín). Poľsko zažilo vlnu hyperinflácie (9.5%, 21%, 100%, 60%, 251%, 585% v jednotlivých rokoch). Po revolúcii prišiel trh, ktorý vrátil vzťahy dopytu a ponuky do rovnováhy, čo viedlo k vysokej inflácii a nakoniec zámene Zlotých v pomere 1:10 000.
Podobný kurz bol nakoniec aj pri menovej reforme v Rumunsku. Predchádzalo mu predrevolučné obdobie častých výpadkov z úsporných dôvodov - elektriny, kúrenia a teplá voda bola dokonca len raz týždenne. Sprevádzalo ho drakonické uťahovanie životného štandardu (pokles o 20-40%) a vyššia úmrtnosť. Po revolúcii prišla inflácia, ktorá viedla k absolútnemu znehodnoteniu ROLu, a tak prišiel RON.
Čo to ešte znamenalo pre bežných ľudí? Ak ste mali niečo nasporené v starých menách PLZ, BGL alebo ROL, tak ste vlastne takmer o všetko prišli. Podobne ako pri menovej reforme v Československu.
Nehovoriac o tom, že to čo ste mohli zažiť absolútne v každej komunistickej krajine boli dlhé rady na tovar, ktorý nebol. Niekedy ľudia stáli v rade, a až neskôr sa dozvedeli na čo tá rada bola. Ak ste to nezažili, tak sa v rodine pýtajte na mandarinky a banány, ktoré bolo dostať len na vianoce.
Pre tých, čo by chceli priniesť do diskusie lacné mlieko a rožky vrámci spomienkového optimizmu odporúčam ekonomické porovnanie cien. Na všetko ste vtedy museli robiť dlhšie ako dnes, okrem bývania. Bývanie je aktuálne drašie ako za komunistov (aj keď rôzni ľudia vám povedia rôzne príbehy ohľadom čakacích dôb na byty za totáča). Je to spôsobené vysokým dopytom a nízkou ponukou. Jednoducho, stavia sa málo bytov. Poďme sa teda baviť o tom prečo sa nestavajú byty, a najmä nájomné byty, napriek sľubom Borisa Kollára a Roberta Fica, ktorý na Slovensku vládne 12 z posledných 20 rokov (SMER bol 14 rokov pri moci).
Ako vidíte, ani komunisti v minulosti a ani prezlečení komunisti v súčasnosti nevedia riadiť hospodársku politiku. Dúfajme, že nebudú zatvárať kvalitných makroekonómov ako bol Profesor Imrich Karvaš. Nová vláda bez SMERu, HLASu, SNS a Republiky bude musieť v prvom rade ozdraviť ekonomiku. Máme historickú skúsenosť z obdobia rokov 1998-2006, že sa to dá. Slovensko bolo vtedy ekonomickým tigrom strednej Európy, investori prichádzali, platy rástli a ľuďom sa zvyšovala životná úroveň. Len to musia robiť kompetentní ľudia na základe odbornosti, nie komunisti.
