Celý čas som naňho myslel, zháňal informácie, surfoval na internete, kreslil si znak do novín a zošitov, spieval si v sprche chorály. Už je zima, takže svoj spartakovský šál môžem nosiť každý deň. Svoj Spartak môžem mať vždy pri sebe. Je len málo pocitov, ktoré sa vyrovnajú sedeniu na tribúne pred zápasom. Som obklopený známymi tvárami neznámych ľudí, príjemne nervózny ako vždy. Na zápas sa teším, ale zároveň si masochisticky užívam chvíle pred ním a prajem si, aby trvali dlhšie. Aby stále prichádzali ďalší a ďalší diváci, aby tribúna praskala. S kamarátom si pokrikujeme heslá, spievame Football´s coming home, mávame šálmi ako malé deti. Ale v deň zápasu sa z nás deti naozaj stávajú. Veď sa nám práve plní sen, na ktorý sme mysleli od posledného zápasu. Uvedomujem si, aké mám šťastie, že som sa narodil práve tu, v mojej milovanej Trnave. V meste Spartaka. Veď kde inde v celej strednej Európe nájdete klub s takou fanúšikovskou základňou, s takou históriou? Len v Trnave. Inde na Slovensku sa o tom, čo sa deje v Trnave, len sníva. Asi nikde nepoznajú predzápasové odhady návštevy na štadióne. Koľko dnes príde? 15 000? Nieee, je tu málo ľudí a už len pár minút do výkopu. Dnes bude slabých 13 000. No najkrajší zážitok je naša spartakovská hymna, Il Silencio. Pocit, keď aspoň 10 000 ľudí okolo vás drží zdvihnutý šál a preciťuje nežné city Silencia, je neopísateľný. Možno sa to mnohým nebude páčiť, ale pre mnoho Trnavčanov je to oveľa pôsobivejšie, než zvuky národnej hymny. Je to tak. Trnava je Trnava. Ja viem, že na Slovensku v poslednej dobe viac rezonuje Artmedia so svojimi skvelými výsledkami v Lige majstrov. Prajem jej to. Ako všetci. Ale keď pozerám jej zápasy v televízií, stále myslím na to, či tam bude raz aj Trnava. Či si aj ja užijem atmosféru najprestížnejšej svetovej súťaže, či sa aj o Spartaku bude rozprávať po celej Európe. Možno som naivný a príliš zaujatý, ale verím, že sa mi aj tento sen splní. Ľudia v Trnave by si to určite zaslúžili. Za svoju vytrvalosť, za svoju neotrasiteľnú oddanosť. Ale úprimne, stačilo by mi aj menej. Titul. To je v Trnave slovo skoro posvätné, ktoré sa skôr šepká než nahlas hovorí. Aby sa to nezakríklo. Toľkokrát sme o neho už prišli, že sa to slovo bojím aj nahlas povedať. Ale v hĺbke duše verím v náš úspech. Veď som správny spartakovec. A preto svoj článoček ukončím trochu nezvykle, slovami trnavského chorálu: Keď Trnava nastupuje, keď Trnava nastupuje, tak ja sa cítim ako v nebi, keď Trnava nastupuje...
