Samozrejme, nevravím, že sú to vymyslené rozprávky. Mnoho z publikovaného sú overene zistenia. Ide mi len o jednu podstatnú vec - stresová reakcia, ktorá nastáva po pôsobení stresora ma primárne pozitívny účinok, stresová reakcia spúšťa funkčne deje, ktorých úlohou je vysporiadať sa so záťažou a udržať vnútornú a tým aj vonkajšiu integritu organizmu.
Laik si pod pojmom stres vybaví hlavne také situácie, ktoré súvisia s akýmkoľvek psychickým tlakom na jeho osobu napr. vystúpenie na verejnosti, pohovor alebo skúška. Z definície je ale zrejme, že stres zahrňuje oveľa viac a to aj také situácie, ktoré si ani neuvedomuje, ako napr. pobyt v saune, kúpeľ v studenej vode, nižšia hladina cukru v krvi (alebo vysoká) či rôzne náhle zmeny polohy tela, fyzická námaha alebo požitie alkoholu, infekcia, hluk a hlad ... no samozrejme je toho oveľa viac.
Všetky tieto podnety (stresory) sme schopný nejakým spôsobom zaznamenať, spracovať a špecificky na ne reagovať. Sme evolúciou obdarený kvantami receptorov, ktoré sú schopne všetky zmeny vonkajšieho či vnútorného sveta zaregistrovať, sme obdarený periférnou nervovou sústavou, ktorej súčasťou sú kilometre nervových vláken, ktoré informácie z receptorov vedú do centrálnej nervovej sústave - v mozgu a čiastočne aj mieche sú tieto informácie spracované a vyhodnotené, práve tu sa rozhodne čo sa ďalej bude diať v celom tele.
Predstavíme si to na príklade.
Keď v lese stretneme medveďa, tak logicky budú informácie spracovávane pomocou zraku prostredníctvom zrakových receptorov a periférnou nervovou sústavou pomocou zrakového nervu, ktorý signál vedie do zrakovej arei umiestnenej v záhlavnom laloku nášho mozgu - toto je základný proces videnia. Mozog tento zrakový vnem ale spracuje aj inými nervovými dráhami, ktoré v konečnom dôsledku spustia dôležitú reakciu a ňou je samozrejme strach. Strach ako akási emócia je celkom dobre preskúmaná na fyziologickej úrovni a preto veľmi dobre vieme akými nervovými dráhami sa signál vedie, ktoré neurotransmitery na tomto procese participujú a čo je výsledok centrálneho spracovania.
Výsledkom je zapnutie dvoch dôležitých neuroendokrinných systémov (čiže systém ktorý sa začína v mozgu a zapína komplexnú reakciu v dôsledku ktorej sa vylučujú do krvi hormóny produkujúce sa v periférnych orgánoch).
Prvý je tzv. sympatikoadrenomedulárny systém (SAS). Tento sa spúšťa po pár sekundách od pôsobenia stresoru a zvýšenú hladinu stresových hormónov je možne v krvi detegovať už po pár minútach. Konkrétne ide o adrenalín a noradrenalín vylučovaný dreňou nadobličiek.
Druhy systém je hypotalamo-hypofyzo-adrenokortikálny (HHA). Tento systém je pomalší a zvýšenú hladinu kortizolu ako ďalšieho stresového hormónu je možne identifikovať až po desiatkach minút.
Z tohto vyplýva, že existujú 3 základné stresové hormóny, adrenalín a noradrenalín je riadený SAS a kortizol zase HHA osou.
Konečne sme sa dostali k tomu tak často používanému slovku – ADRENALÍN. Áno, každý ho veľmi rád používa na vyjadrenie svojho vnútorného napätia. Rozbúši sa nám srdce, sme v napätí, v žalúdku cítime čudné pocity a sme jasne sústredený na jednu vec. Toto všetko je len niekoľko z fyziologických funkčnosti tohto slávneho hormónu. Má aj mnoho ďalších funkcií, avšak tie už nie je možne subjektívne identifikovať.
Adrenalín je ohromne zdatná molekula. V kostrových svaloch spôsobuje veľmi efektívne rozšírenie ciev, svaly tak dostávajú viac kyslíka či živín a sú pripravene na „boj“. Vo svaloch ktoré riadia naše trávenie dochádza k opačnému procesu a síce cievy sa zužujú. V boji predsa nepotrebujeme tráviť potravu, organizmus má iné starosti. Naše zreničky sa pod vplyvom adrenalínu rozširujú, zrak je v „boji“ extrémne dôležitý, resp. je to minimálne z hľadiska evolúcie ohromne výhodne. Týmito procesmi adrenalín zaručuje organizmu to správne vnútorne prostredie, avšak kľúčové v tomto „boji“ je ešte zisk energie. Vraví sa, že človek je pod vplyvom adrenalínu o čosi silnejší alebo oveľa ? hm v každom prípade vzniká veľká požiadavka na energiu.
Ten istý adrenalín, ktorý sa stará o to aby sa organizmus pripravil na „boj“ zariadi aj to aby sa do krvi dostalo potrebné množstvo energie. Ako teda? Spôsobí rozklad tukov, zásobného cukru a všetkého možného aj vlastných zabudovaných proteínov, ktoré tvoria naše tela. Táto energia vo forme cukru je potom využívaná predovšetkým našimi svalmi (aj srdce) a mozgom.
Musím ale jedným dychom dodať, že adrenalín je mocný nástroj v našom tele, dokáže extrémne veci a preto je jeho biologické účinok, resp. jeho aktivita veľmi krátka. Polčas rozpadu ma asi 2 minúty, ak by pôsobil dlho, tak ako napr. kortizol tak by sme mali zarobené na problémy*. Všetko toto teda spôsobí v konečnom dôsledku aj to, že sme pripravený na záťaž nielen fyzicky ale aj psychicky.
Týmto textom som stručne a v zjednodušeniach popísal dej, ktorý sa koná v nás od začiatku pôsobenia nejakého stresora po dobu asi 4 minút. To čo sa deje ďalej je skôr už v kompetencií kortizolu, ako ďalšieho stresového hormónu.
Adrenalín je hormón, bez ktorého by sme dokázali žiť. Nie je pre život nevyhnutný. No v živočíšnej ríši (ak si odmyslime ľudí) ma svoje dôležite miesto najmä v boji o život.
A nemôžem si odpustiť jeho mimoriadne využitie v medicíne, napr. pri „kriesení“, oživovaní ľudí.
*dlhodobé pôsobenie adrenalínu môže spôsobovať rôzne patologické stavy, napr. feochromocytom je nádor, ktorý spôsobuje dlhodobe vyplavovanie adrenalínu z drene nadobličiek a manifestuje sa najmä hypertenziou, únavou či potením (1)
(1) http://www.wikiskripta.eu/index.php/Feochromocytom
pre zaujemcov o túto problematiku odporúčam publikáciu (Stres a adaptácia 2011 - B. Mravec)
