Zabudol som dodať, že môj prvý pokus o získanie jej srdiečka, sa uskutočnil o zopár mesiacov po našom zoznámení. Bolo to na svadbe jednej spoločnej známej, niekedy v lete 2003, kde bola nevestinou staršou družičkou :-). Ach, keby ste ju len videli, nádherné červené šaty, šokujúco magické sivomodré oči, kúzelne ligotavé tmavohnedé vlasy... V tej chvíli som pocítil, ako kus z môjho srdca odchádza neodvratne preč a spočinul iba na nej. Bol som vďačný za každý pohľad, ktorý na mňa sem-tam nedbanlivo hodila a zároveň som si bolestne uvedomoval fakt, že u nej taký neuhladený a jednotvárne pôsobiaci – jednoducho nemám ani len najmenšiu šancu!
Predsudky! Až teraz s odstupom času si uvedomujem, akú chybu robia ľudia, ktorí si násilne vsugerujú určitú vec a tá sa potom pre nich stane nedotknuteľnou a naveky platnou... Asi najtypickejším príkladom je rodiaca sa láska u nesmelého a pochybovačného chlapca, k objektu svojej túžby, nádhernej a nedotknuteľnej „bohyne“ v ľudskej podobe. Áno, ja som spravil tú istú chybu! Od toho okamihu ku mne začala prichádzať do mojich snov, najtajnejších túžob a hrala mi tu najkrajšiu a najdojemnejšiu symfóniu, hrala mi na city.
Aby sme ale nezablúdili, po prvom, ráznom NIE, bolo to zopár mesiacov po onej svadbe, som zložil zbrane a prakticky som jej dal pokoj. Možno že sa pod moje odmietnutie podpísal aj alkohol, ktorého som vtedy vypil na litre... Bol som slaboch a takú vec som predsa nemohol povedať triezvy, však? Povedal som si: „aspoň si to skúsil, asi to tak má byť!“
Čas plynul, a ja som na ňu takmer úplne zabudol, niekdajšie obrovské citové rozrušenie, sa roztrieštilo na niekoľko kúskov a nanešťastie som si nechal ten, na ktorom nebolo jej meno, a tak som začal zabúdať. Vtedy mi ani nenapadlo, že by som u nej ešte mohol mať nejakú tu šancu. A predsa sa to stalo!
V lete roku 2004 som ju náhodne stretol u tej istej známej, všetko tak dávno zabudnuté sa razom vrátilo späť a ja som bol proti nej bezmocný. Bol nádherný letný deň, no ani zďaleka sa nevyrovnal osobe, ktorá oslepila moje, už zaprášené odhodlanie dať jej pokoj. Ranila ma tak bezmocne, že ten deň sa nemohol skončiť inak, ako opätovným pokusom o jej srdce. Zbadal som na nej ten svoj povestný kúsok srdca, ktoré mi ukradla už vtedy na tej svadbe a vábilo ma to k nej. Druhý pokus – druhý neúspech, a že dvakrát nestúpiš do tej istej rieky... Samozrejme, aj pri tomto pokuse som bol pod silným vplyvom ničiteľa ľudskej dôstojnosti a všetkých bariér, bol som „pod parou!“
Pre tých zvedavých mám konečne aj dobrú správu, do tretice mi to už vyšlo, po jednej diskotéke, keď sa naše pohľady konečne spojili do jednej majestátnej sily, som jej zavolal a stretli sme sa. Písal sa 2. November 2004 a vonku bol mrazivý chlad, ktorý sprevádzal naše tiché kroky... Po niekoľkých hodinách môjho monológu mi konečne povedala svoje „áno!“ Nie v tej súvislosti, na ktorú myslíme asi všetci – ale v rovnako podstatnej, ak nie viac.
A v poslednej vete Vám prezradím tajomstvo úspechu – kto si tipne? No predsa je to také jednoduché, no bol som predsa triezvy... :-)
Ďakujem za pozornosť!
