V tvári niečo krásne a zvodné ako hriech,
hviezda tejto básne, môj najšťastnejší smiech.
Nie vždy dobre zmýšľam a ty sa preto trápiš,
chcem byť iba tvojím, to si pekne zapíš!
Dovoľ svojmu zlému, nech ukradne ti čas,
aj keby si spadla, ja zdvihnem si ťa zas.
Dotknem sa ti vlásku aj tvojich teplých líčok,
ty si zlatý kvet a ja tvoj malý klíčok.
Ty buď nemý zjav a rozžiarený lúč
a ja pyšný páv a najčudnejší kľúč!
Ja som hrdý orol, čo lieta blízko neba
a ty svieža žena, ktorej moju lásku treba.
Urputný to boj – kde láska zlobu bije,
nie každý ozaj ľúbi, lež za lásku sa kryje.
Ja som niekde medzi a predieram sa vpred,
veď ty mi za to stojíš – nech krajší je môj svet!
Táto krátka báseň, napísaná tebe,
záchrana je vo víne a spasenie je v chlebe.
Že my dvaja môžeme byť a vzývať Pána,
vstávať vedľa seba, do každého rána.
V diaľke už počujem podmanivý, zlatistý zvon,
utečme moja milá, odleťme, poďme spolu von.
Zatvorím oči a vidím, cítim ako vzlyká,
moja milá nezábudka, moja žienka, Erika...
