Keď sa v parlamente objavila otázka zavedenia povinnej angličtiny hneď sa spustila diskusia kto ju vlastne bude učiť. Nedostatok kvalitných učiteľov cudzích jazykov je všeobecne známy, o učiteľoch malých detí ani nehovoriac. Za almužnu, ktorá je hrdo nazývaná učiteľským platom, sú ochotný učiť naozaj len dobrodinci. Zvyšok, za podstatne luxusnejších podmienok, už dávno odišiel do súkromných škôl.
Avšak v tieni tejto, akiste dôležitej otázky, ostala ukrytá záležitosť ešte dôležitejšia. Záležitosť, ktorú mnohý považujú za tak samozrejmú, že už jej ani nevenujú pozornosť. A práve mylná predstava, že ju majú z nich robí najväčších otrokov.
Sloboda, sloboda výberu. Z môjho pohľadu je na celej novele školského zákona najzarážajucejšia práve strata slobody výberu. Doteraz sme si mohli vybrať, ktorý cudzí jazyk sa chceme začať učiť ako prvý, síce z malého výberu ale predsa. Typicky ten jazyk, ktorému rodičia najviac verili, prípadne ku ktorému malo dieťa zvláštny vzťah (rodinné väzby, záujem o kultúru,...). A teraz je to všetko preč!
Doteraz bola približne v 80% týmto prvým jazykom angličtina, takže až pätina žiakov začínala iným jazykom. Niekedy z rodinných dôvodov (rodič ich mohol doma doučovať, každý druhý týždeň strávili vo Francúzsku, ... ), niekedy samotný žiak mal (aj silný) záujem o daný jazyk. Možností je veľa a dobre ich posúdiť a porovnať vedia len ľudia, ktorý tie deti poznajú, rodičia. Na takých rodičov sa práve zahral štát, len s tým rozdielom, že štát svoje deti nepozná vôbec. Štát pozná čísla, pozná štatistiky a tabuľky ale uniká mu pravá podstata, dieťa! Štát nikdy nevidel detský úsmev, nikdy nepočul detský plač a nikdy sa sa netešil z radosti dieťaťa. To všetko rodičia robili. Ale teraz je to vraj úplne jedno, lebo "niekto hore" pozná každé dieťa oveľa lepšie ako jeho vlastný rodič. A rodič sa tak postupne dostáva do nesvojprávneho postavenia keď môže vlastné dieťa len priviesť na svet a už viac o ňom rozhodovať nemôže.
Keď sa začínalo so školskou reformou tak boli zrušené gymnáziá so špeciálnym zameraním, veď keď má niekto hlavu na matiku tak prečo by sa jej mal aj venovať? Ešte by sa v nej náhodou mohol zlepšiť a niečo dokázať?! A to predsa nechceme! Vpred k šedej jednotvárnosti! Ak niekto trčí z radu, zotnime mu hlavu!
Zavedenie povinnej výuky jedného konkrétneho (hocijakého) cudzieho jazyka toto reformné heslo nie len potvrdilo ale ešte viac posilnilo. Kam by sme sa dostali ak by to takto pokračovalo ďalej? Zrušilo by ministerstvo aj zamerania na vysokých školách? Absurdné.
Natíska sa otázka komu táto povinnosť pomôže. Ako som spomínal, približne 80% žiakov začína s angličtinou, ich sa to veľmi nedotkne. A zbytku to jedine uškodí, lebo keby bola pre nich angličtina výhodnejšia tak by patrili k tej prvej skupine. Už teraz je motivácia žiakov k učeniu slabá, a všetci veľmi dobre vieme aká je motivácia potrebná. Keď sa k tomu pridá nútenie vybraného cudzieho jazyka, bez slobody výberu, motivácia ešte klesne. Riešením rozhodne nie je jeden príkaz všetkým, cesta by sa mala hľadať v lepšom spôsobe výuky, ktorá by žiakov zaujala tak aby sa sami chceli učiť. To však vyžaduje väčšie zmeny a rozhodne nie len v školstve...
Pamätám ako sa pani premiérka na začiatku funkčného obdobia dušovala, že zavedie novú politickú etiketu a zvýši dôveru občanov vo vládu. Pani Radičová, ak to myslíte vážne tak nám vráťte našu slobodu a ospravedlňte sa rodičom, nikto nepozná ich deti lepšie ako oni samí!
My chceme slobodu - to je náš cieľ a svätá naša túžba!
(Ľudovít Štúr na Uhorskom sneme, 17.11.1847)
PS: Tento článok hovorí o slobode výberu cudzieho jazyka. Nenamieta proti výuke angličtiny ani nespochybňuje jej uplatnenie a rozšírenie. Majte to prosím na pamäti v diskusii. Ďakujem.
