Perzeidy, niekomu úplne neznáme, niekomu sa niečo vybaví, niekomu poskočí srdce len čo to začuje. Perzeidy, mne pri písaní už srdce dobreže nevyskočí z hrude. Padajúce hviezdy, 80 za hodinu, niekoľko hodín, ... to treba zažiť. Každé leto, od roku 2002, sa blížim k tomu magickému okamihu, k tej hodine, k tomu dátumu. Svätý Vavrinec, jeho slzy lieča, aspoň dušu. A ak nie je chorá, prevenciu tiež treba.
Vraciam sa na Slovensko, o 2 dni skôr ako ostatní, špeciálne pre ne. Pozerám som do Kozmosu, maximum je 12. večer. Práve dnes, aké šťastie. Bežím k oknu, je tam jeden mrak, cez celú oblohu. Bude dážď alebo meteorický dážď? Meteorický nie, aspoň vidieť ho nebude. Smola v šťastí. Počkám do polnoci, či sa vyjasní. Nevyjasnilo sa, zajtra môžno.
Druhý deň, maximový počet za nami, meteorov stále dosť. Večer je nebo nádherne jasné, beriem karimatku a spacák. Hľadám miesto, v mestách poriadne nič nevidno. Okraj sídliska je blízko, kopec a lúka. Oslepujú ma lampy, kilometer za mestom, idem ďalej. Záhrady clonia mesto, svetelné znečistenie trocha padlo, už sa len zhodiť. Na kopci sa zle leží, ďalej je vysoká tráva, vyhrala tráva. Karimatka, spacák, topánky. Treba odložiť vak, inak navlhne, viac. Začína nebeské predstavenie, tráva ma šťeklí všade kde môže. Chcem ju pritlačiť na zem, ona to nechce, vyhrala tráva. Zapínam hudbu, teraz nechcem zaspať, tráva mi stojí vo výhľade. Dupem po nej, stále vyhráva. Idem sa prejsť, 2 metre odo mňa je pokosené, sťahujem sa. Nové miesto, žiadna tráva, lampy nevidno. Zrak sa mi zostril, hviezdy vidím jasne, aj Mliečnu dráhu. Onedlho vyjde Mesiac, svieti spod obzoru, nevidno pri ňom hviezdy. Spadla, konečne spadla hviezda. Predrala sa pomedzi mraky a udrela mi do očí. Nebo už dávno nie je to čo bývalo. Od rieky prišli mraky, a stále prichádzajú. Obloha je raz vyjasnená tu, raz inde, inokedy nikde. Ďaší meteor, nie Perzeida. Letel z juhu, možno od Vodnára, cez Mesiac juh nevidím. Je po polnoci a trocha zima, teplý čaj zahreje. Čakám na ďalší meteor, dočkal som sa. Nebo sa zaťahuje ale teraz neodídem. Čas postupuje, mraky tiež, o chvíľu odýdem. Chvíľa prišla, mraky ju predbehli. Topánky, spacák, karimatka, mám všetko. 3 hodiny v noci, vraciam sa domov, koniec ešte nie je.
Tretí deň, budú mraky, po polnoci. Zajtra idem na HARDfest, skoro ráno, nebudem dlho hore. 10 hodín večer, jasná obloha, využiť ju alebo sa vyspať? Premýšľam, zvažujem, hodnotím. Idem von, ďaleko od lámp, na rovnaké miesto. Mesiac vyjde neskôr, prišiel som rovnako, perzeíd bude menej. Ležím, hľadím na nebo, nebo hľadí na mňa. Čakám na meteori, čakám, ... až spadla hviezda. Nádherná, jasná, ale rýchla. Posledná noc pozorovania, ďalšiu som na koncerte, potom sa to už neoplatí. Prichádza polnoc, prichádzajú oblaky, prichádza únava. Pôjdem domov, už o chvíľu. 15 minúť alebo meteor, čo bude skôr. Vyhral meteor, po 2 minútach, aj tak mi začína byť zima. Balím sa, idem domov, idem spať.
Na HARDfeste ležím v stane, čakám. Živé kvety budú až o hodinu, tie nikdy nezmeškám. Nebo jasné, žiadne mraky, prečo tak nebolo u mňa? Meteorov už veľa nebude, ale možno aspoň dáke, a pozriem si súhvezdia. Nafukovačka, spacák, hľadám miesto. Žiadne dobré tu nie je, a ani nebude, našiel som uspokojivé. Stromy clonia 2 lampy, ďalšie 2 mi svietia rovno do očí. Nebo, meteor, Para. Koncert je dobre počuť, aj keď nie je treba. Ľudia ma obchádzajú ako opitého, niektorí sa pristavujú, vedia, že padajú hviezdy. O chvíľu začnú Živé kvety, balím sa, idem na koncert.
Perzeidy opäť nesklamali, počasie áno. Ale pozorovanie bolo dobré, aspoň nepršalo. A už iba necelý rok a bude ďalšie maximum.
Škoda, že v meste je toľko svetla, Mliečnu dráhu nevidno. S tým sa však dá pomôcť, pozri sa na SvetelneZnecistenie.sk Príjemné pozorovanie a niečo si želaj keď padne hviezda...
