na každého iný meter?

Ale pekne od začiatku. Sedím na posteli, na nohách položený manželov notebook a vedľa mňa si pokojne odfukuje môj mesačný syn Adamko. Zadívam sa na ten malý ľudský uzlíček. Ticho mu závidím. Nemá žiadne starosti, nič ho netrápi,(no azda len vtedy, keď mu v pusine chýba jeho obľúbený žltý cumlík, keď ho mama nechá v mokrej plienke pridlho na jeho vkus, alebo keď je bruško hladné). A ani netuší aké starosti narobil svojim rodičom. Moji starí rodičia, aj moji rodičia boli a sú veriaci. K viere samozrejme viedli i mňa s bratom. Nikdy to však nepreháňali, nenútili nás. Pokrstili nás, vybavili a vystrojili všetky tie ostatné sviatosti. Keď sme dospeli, samy sme sa rozhodli ako budeme pristupovať k viere v Boha. Vydala som sa. Ale nie v kostole. Malá svadba, obrat na mestskom úrade v meste, kde som vyrastala. Bývať sme zostali v neďalekej dedinke. Ani ja, ani manžel sme do kostola nechodili i napriek tomu, že sme boli vychovávaný v katolíckej viere. Navzájom sme sa dohodli, bude lepšie mať civilnú svadbu, bolo by to „rúhanie" ísť teraz do kostola s istou dávkou pretvárky. Keď sa narodil syn, začali sme rozmýšľať nad krstom. Veď prečo by nemal byť pokrstení?, (zmyť zo seba dedičný hriech?) Tak ako to urobili moji rodičia pre mňa, chcela som dať i ja túto šancu môjmu drobcovi. Lenže bohužiaľ, nie všetkým je to dopriate. Podľa božích zákonov nie sme manželia, pred Bohom nie sme manželia. Takže pre naše „chyby" (tak to tvrdí pán dekan, ja tomu vravím len naše rozhodnutie) musí trpieť aj naše dieťa? Pán dekan sa o nás vyjadril jednoznačne, žijeme v hriechu, žijeme ako v holubníku, máme si v ňom upratať a neťahať Boha za nos. Len preto, že sme nepovedali svoje áno pred oltárom, nie sme Bohu dosť dobrí, aby bolo naše dieťa pokrstené? Sme preto niečo menej, ako tí, čo zložili svoj sľub vernosti, v dobrom i zlom, v bohatstve i v chudobe, v zdraví i v chorobe Bohu a len čo sa zavrú dvere na dome, dokáže muž zmlátiť ženu do bezvedomia, týrať deti, či prepiť spoločné peniaze s takzvanými priateľmi v najbližšej krčme? Naozaj to takto Boh chce? Byť pokrytcom? Pred ostatnými byť ukážkovým vzorom pravého kresťana a keď ľudia nevidia, zhodiť masku pretvárky. Takže keď sa vezmeme aj v kostole pred zrakom Božím, i napriek tomu, že nežijeme podľa desiatich božích zákonov, keďže nesvätím nedeľu a prikázaný sviatok, to bude menší, alebo nebodaj žiadny hriech? Pýtam sa pri večernej modlitbe Boha. Podľa biblie Ježiš Kristus povedal: „Nechajte najmenších prísť ku mne." Kto potom tomu malému človiečikovi odopiera veriť? Prečo kresťanstvo, prečo tí poverení bohom na zemi, nemajú rovnaký meter na všetky svoje ovečky? Nazvem ju jedna moja známa. Je rozvedená, áno mala cirkevný sobáš. Momentálne však žije s mužom, s ktorým nie sú zosobášení a majú spolu dcéru. Veď i tak by už nemohla mať ďalší obrat v kostole, katolizmus neuznáva rozvody. Čo Boh spojil, človek nerozdelí. A predstavte si, dcéra je pokrstená tým istým dekanom, ktorý odmietol pokrstiť nášho syna. Takže jej hriech je stále menší ako náš? A koľkí dokonca žijú len tak, ako sa to hovorí „na divoko", a ich deti sú tiež pokrstené. Tak kto si tu má potom čo usporiadať v živote? Kto si špiní do úst, ako to povedal pán dekan? Veď jedno si odporuje druhému. Pri pohľade na môjho pokojne spinkajúceho Adamka v perinke, ktorý ani netuší čo sa deje okolo neho, sa mi tisli slzy do očí. Najprv od zlosti a hnevu z nespravodlivého odmietnutia, no neskôr sa zmenili na slzy šťastia. Veď mám zdravé dieťa, harmonický vzťah, milujúceho a starostlivého manžela aj bez božieho požehnania. Táto udalosť ma len utvrdila, že i cirkev si odjakživa robila čo chcela a ako sa jej to hodilo. A robí tak do dnes. Môj syn nebude pokrstený. Keď bude dospelý, bude mu to niekedy v živote skutočne chýbať a sám sa rozhodne pokrstiť sa, nebudem mu však rozhodne brániť.