(Pozn.: Text celú problematiku značne zjednodušuje. Má za cieľ len náznakom upozorniť na niektoré problémy.)
Je ale len veľmi málo odborníkov, ktorí vedia túto súvislosť vysvetliť širokej verejnosti.
Ja sám, ako čerstvý člen tretieho sektora, som hľadal na túto otázku relevantnú, kompaktnú a jednoduchú odpoveď, ktorá sa bude aj hladko šíriť. Po mnohých argumentoch a sofistikovaných debatách som sa začal sústrediť na myšlienky legendárnej Jane Goodall. Dr. Jane je zakladateľkou celosvetového programu Roots & Shoots, ktorý na Slovensku pre školy a žiakov zabezpečuje práve naša nadácia Green Foundation.
Už viackrát v tomto období, pri svojich verejných online vystúpeniach, Jane Goodall odovzdala jednoduchú životnú skúsenosť. Ako malá Jane navštívila krásnu farmu vo Veľkej Británii, kde spoločne a spokojne žili všetky krásne domáce zvieratá. Majitelia farmy sa o ne zodpovedne starali tak, aby mali dostatok stravy, dostatočný výbeh a dôstojný život. Za odmenu od nich dostávali hodnotné suroviny. Čerstvé mlieko, vajíčka alebo kvalitné mäso.
Osud ale Jane doviedol aj na návštevu inej farmy. Priemyselnej farmy, kde nebolo vo vzduchu cítiť nič iné, len smrť, utrpenie a hrôzu. Zvieratá na takejto farme žili tak, ako keby boli len bezduchými predmetmi. Po tejto skúsenosti sa mladá Jane stala vegánkou a je ňou doteraz.
Už dávno vieme, že napríklad prasatá majú v hlave podobne veľa rozmu, ako majú niektoré inteligentnejšie druhy psov. Aj napriek tomu sa k nim správame tak, ako keby sme stále verili, že ide o stvorenia bez duše a nezaslúžia si dôstojný chliev alebo dokonca bezbolestnú smrť. Ku sliepkam sa správame tak, ako keby išlo len o nehybné komponenty fabriky na výrobu vajec.
Už vidíte to najjednoduchšie prepojenie? Keď zlepšíme podmienky chovných zvierat, tak minimalizujeme riziko šírenia nebezpečných ochorení. Keď zlepšíme životné podmienky chudobných ľudí, tak nebudeme musieť tlačiť ceny potravín na neudržateľne nízku úroveň, čo je priamo prepojené na masový chov. Alebo keď nebudeme len kvôli kultúrnym zvyklostiam alebo vlastnému rozmaru odchytávať, nehumánne zadržiavať a hrôzostrašne a špinavo usmrcovať divoké zvieratá, tak neumožíme adaptáciu pre človeka nebezpečných ochorení.
Voči domácim a hospodárskym zvieratám sa správame ako divosi a divé tvory naopak ťaháme do našich domácností a na mokré trhy.
Vďaka našim rozmarným chúťkam prichádzame naprieč celou Zemou o množstvo druhov nádherných a vzácnych druhov. Kvôli extrémne neukojiteľnej spotrebe zase chováme stále viac a viac hospodárskych druhov. To má obrovský podiel na devastácii Zeme. Už od detstva vedieme naše deti ku konzumnému životu a nevysvetľujeme im témy súvisiace s rešpektovaním a ochranou prírody.
Po podobné príklady netreba chodiť ďaleko. Aktuálne správy o ekologickej katastrofe v širšom centre Bratislavy nás majú upozorniť na to, že riešenia nezodpovedného správania k prírode môžu znamenať neúnosné investície a technicky zložité kroky, ku ktorým sa možno ani dlhý čas nedostaneme. Aj v téme ochrany prírody platí, že prevencia je lacnejšia, ako dodatočné hasenie problémov.
Včera som na jednom väčšom stretnutí zachytil ešte jednu dôležitú myšlienku, za ktorú už bohužiaľ neviem pripísať kredity. V celej tejto téme vôbec nejde o záchranu našej planéty. Tá sa o seba nejakým spôsobom postará, aj keď tu my už nebudeme. Ide tu o záchranu ľudstva, ktoré na reštartujúcej sa Zemi neprežije.
