A tak som si klasicky kúpil čiernu kávu, horkú akou vie byť iba vnútro telová žlč trestanca a otvoril dvierka čakárničky- „Louvru“. Miesto androgýna Mony Lisy ma tam čakala pastelová kresbička na úrovni 3 ročnej Hanky zo Žabokriek. Miesto poslednej večere len jeden schúlený ujo v otrhanom regemantli a zhužvanými vlasmi. A namiesto popisov pod obrazmi na stene zrazu stojí. Klincom či kľúčmi vyrytý nápis: „Neriadim sa mottom a ani ...“ „Patriot“ by si razom spomenul na tankového špecialistu a doplnil by k tomu nápisu meno žilinského viciš pána. Jednoduchým súdom nám vychádza výrok: „Neriadim sa mottom a ani Janom Slotom“. Žiaľ orly moje, asi vás sklamem. Tento výrok nie je správny. „Hudobník“ alebo teta v starších rokoch by ihneď hádala ikonu českého muzikálneho predstavenstva. Takže rytina by mala podobu takúto: „Neriadim sa mottom a ani Kájom Gottom“. Tetušky moje milé, prepáčte, ale ani tento slogan tam nestál. A 100% všetkých Slovákov, včetne patriotov, tetušiek i hudobníkov, ale aj deťúrencov, stredoškolákov, inžinierov, ožranov, starcov...jednoducho a prosto 100% našej chorej spoločnosti vie správne dotvoriť rým na mnou predznamenaný výrok. Ťažko povedať o čom, (okrem tej našej chorej spoločnosti) to svedčí, ale ten výrok má v oboch veršoch 6 slabík, ktoré mu dodávajú brilantnú melódiu. Hádam aj preto mi utkvel v mojej chorej pamäti a už sa neviem dočkať ďalšej cesty do Prešova cez Kysak. Tak ak náhodou raz budete v tom malom „Louvri“, pristavte sa a vzdajte hold krédu našich čias...
