Bola to beznádejné situácia. Vysilený z predošlých hier, kedy ešte dospelák Miro nesúťažil, pobral som sa na obed. Pamätám mi šepká, že som si ešte stihol aj zdriemnuť. Odrazu ma mama prebudila, že mám na dverách návštevu. Bol to kamarát Paťo. Vzrušene agitoval a všemožne gestikuloval: „Ďoďo, Ďoďo, ponáhľaj sa! Zachráň nás!“ Od obeda ubehli hádam i dve hodiny. „ Čo-čo-čo sa stalo“, vyhŕkol som celý popletený. „ Miro už pochytal všetkých, okrem teba, hľadá ťa asi 15 minút a my sme ho presvedčili, že ešte stále hráš“, dokončil. V sekunde som bol oblečený a opatrne zišiel pred vchod činžiaku. Čínska hviezda kvitla o dva bloky ďalej. V živote som nevidel toľko napätých detí, v nemom úžase sa pozerali na zápas dňa. Cítil som, že sa na mňa spolieha celé sídlisko. I ruch bol akýsi nezvyčajne mohutný. A násobil sa vo mne. Vďaka presným signálom, po častiach rozdelených detí- spoluhráčov som sa priblížil až k rohu finálneho paneláku. Srdce mi bilo ako čerstvému vrahovi a bál som sa vykuknúť. Nebolo výberu. Musel som! Miro si asi desať minút strážil svoje teritórium, v tesnej blízkosti dosky. Potom však, zrejme z nudy a z viery v ukončenie hry pobehol opačným smerom. Ruky kamarátov naznačovali, že mám vyštartovať. Mala to byť moja životná stovka. Čas 9,77 sekundy Asafu Powella nestačí. Na prvý pokyn som vyštartoval z bloku a míňal metre ako svetelná žiara. Žiaden odpor. 10, 20, 30 metrov a Mira nikde. Šialené baby ale začali jačať, Miro ma zaostril a začal svojimi nožiskami skracovať moje vedenie. Ostávalo nám 50 metrov. Prisám bohu, boli sme razom na jednej úrovni! V hlave mi prebehla myšlienka na záchranu nevinných ľudí na celom svete. Pocit zodpovednosti a potreby. Siahol som na hranicu svojich síl, ale ešte 20 metrov pred cieľom nebolo nič rozhodnuté. Nedíval som sa ani na deti, ani na Mira. Zrak upretý len a len na dosku. 20, 15, 10, 5 metrov k doske. Obaja! A v tom môj trojmetrový skok. Vrhol som sa na dosku ako „bejzbolista“ na métu. Vyhral som šprint o chlpatý chlp, dupol na dosku. Paličky sa radostne vznášali do výšin a popadali všade možne. Miro ich mohol zbierať i pol hodiny, ale to nebolo pre jeho nervy a nahnevane odišiel. V tú noc som zaspal pokojne. S pocitom dobre vykonanej práce, tak ako to učia babičky svoje vnúčence. Pod tlakom je človek možný zázrakov a jeden taký sa mi podaril. PONAUČENIE: V jednote je sila. Mládež bude vždy pred dospelými, už len preto že ich má nahradiť. Ak sa dospeláci príliš vtierajú mládeži, má to opačný efekt. Tak nás nechajte sa hrať. VÝSTRAHA: V koľkých mestách, dedinách sa ešte hrá čínska hviezda a podobné všestranné hry?
