Z priateľky, vysnívaného smaragdu so zafírmi miesto očí ostal len roztrúsený grafit. A Erich Maria Remarque to vedel. Vedel, že: „v každej láske je túžba po večnosti, a že v tom sú jej večné muky.“ Moja duša zatuchla čerňou. Optimistické plány o plnosti lásky sa vyliali do delty riečky Styx. Moje vnútro vyprahlo, cítilo priam smrteľné kŕče. Erich, cnostný žurnalista na mňa vyceril poučne ladený úškľabok, sňal si klobúk, objednal k rumom ešte dva calvadosy a úprimne riekol: „ áno chlapče, smrteľná úzkosť je strašná. Smrť samú osebe nemožno nikdy pochopiť, a preto nad ňou ani netreba rozmýšľať.“ Ja som si ale stále zúfal. Každý môj nádych šprintoval k definitívnemu záveru. Zradili ma, nepochopili, nik tu už pre mňa nie je. Horšie však, že ani ja pre nikoho! Očné buľvy tupo civia na siedmy či ôsmy pohárik „šťastia“. Na druhej strane som ale dúfal, že tento pán motorista emigroval kvôli mne, aby si získal jeden lupienok z ruže môjho srdca. Po mnohých radách a životných pravdách som mu ich dal hneď dva. Naturalistický a sedliacky. Začali sme si rozumieť, dopĺňať sa. Ako krásne to človeku padne. V mysli sa varil nápoj mojej metamorfózy, alchýmia samovraždy, zmena postojov, názorovej funkcie. Vzchopil som sa. Vzchopil po páde, lež nie je hanbou padnúť, ale zostať ležať. Štrngli sme si nato a ty veselo dohováraš: „kým sa človek nevzdáva, je silnejší než osud.“ A naďalej ma učíš realite, hnusu, hyenizmom, vznetlivosti, zvykom, pitiu i láske k prírode. Učíš ma zbraňami, i bez nich. Pomáhaš v krízach, utrpeniach, biede, v zmätku vnútorností, v pochabej márnivosti, v kríze vlastnej substancie. Ožratý chlap preráža moje dumy, vtrhol nám do reči. Kecal čosi o latentnom lisabonskom opare, ceste späť, sanatóriu, o tom, že mieri do neba, lebo ono vraj nepozná svojich obľúbencov. Vychrlil mnoho pazvukov a pobral sa preč. Môj učiteľ naň zazrel ako tieň v raji. Priložil si ukazovák k perám, hĺbavo zaskrečoval a precedil zubami: „nič neunavuje väčšmi ako keď chce niekto ukázať, aký je strašne múdry, a pritom to vôbec nie je pravda“. To boli jeho posledné slová, ktoré mi myseľ uložila v mozgu. Vrátil som sa k svojim trom kamarátom. Všetku činnosť upriamil na plnosť bytia, práce, ťažení. Cítil som sa, sťa by som v tej milisekunde prečítal zo desať kvalitných kníh. Poučený. A keď znovu zavládne utrpenie, leviathan, ancikrist, zármutok, nepriazeň, krvilačnosť, budem tomu rozumieť. Vďaka profesorovi Remarquovi. Vtedy mi ponúkne svoj čierny obelisk, aby ma podržal nad vodou. Otcovsky pripomenie milovať blížneho svojho. Presvedčenie je silné. Presvedčenie, že budem šíriť jeho nádherné myši a lienky: „ tak zhlboka dýchajte, dívajte sa na vrchy, ďakujte Bohu, že ešte žijete, a myslite na to, že museli zomrieť aj lepší ľudia, než ste vy.“ Sme pštrosy, hady, kukučky i supy. Sme menej ako prasličky a mloky, ale sme tu , tak bojujme...
