Najväčším z nich pre mňa vždy bolo podanie si rúk potom čo pán farár zahlásil: „dajte si znak pokoja.“ Potom sa celá hŕstka faganov vrtela hlava- nehlava a snažili sme sa pozdraviť aj s najväčšími nepriateľmi. Inak som zväčša omše predriemal alebo rozmýšľal o tom, koľko gólov strelím poobede na ihrisku. V duši mi však na podávanie rúk zostal pekný odkaz pre život.Ešte jedna vec ma vždy zaujala. Neveril som, že večné svetlo, ktorého plamienok sa stále vlnil v jemných a pokojných rytmoch vánku nemôže zhasnúť. Tušil som, že v tom isto bude nejaká habaďúra. Napokon som objavil nenápadný káblik, ktorý k nemu smeroval. Bolo asi týždeň pred Vianocami. Nedalo mi. Postrčil som kamaráta Jožka a vravím mu: „vidíš tu hnedú zástrčku. Priplaz sa k nej a vytiahni ju zo zásuvky. To budeš pozerať.“ Jožko to mal tak zo dva metre, tak si pokľakol, načiahol sa... a v tom, vytiahol síce ten kábel ktorý som mu povedal, ale ten bol od svetielok na hlavnom strome. Zrak prítomných sa obrátil na Jožka vo všeobecnom šume a pán farár nám to po omši riadne spočítal. Odvtedy si miništranti dávali väčší pozor na predĺžovačky a ja vďaka príhode viem, že večné svetlo svieti navždy v našich srdciach...
