Všetko tvorstvo chodilo v čiernom. Jedny revali až sa Tatry triasli, iní vzlykali pri modlitebnej knižke a tí ostatní pili. Pili ako dúhy. 7 druhov alkoholu. Nevyhli sa tomu ani môj dedo, ani tovariš a ani sám majster. A keďže pohreby sa týkali aj ich fachu, opäť „si zarobili“ za predaj jednej truhly.„ Ale cežko bulo dakomu v ten dzeň še ušmiac. Šicke truchlili, chlopi popijali, dzievčata solzy ronili. A pili zme a pili, no Karolko najvecej“. Tovariš Karol, fičúr najtvrdšieho zrna sa zase vyfarbil. Aj v takej nepríjemnej chvíli mu totiž v hlave zašibalo. Keď na minútku ostali s dedom Jožkalom sami v chyži s mŕtvou devou, potúžený pálenicou pristúpil k nej bližšie. Dedo takmer odpadol po tom, čo Karolko vykonal. On totiž na sekundu podvihol nehybnej kráske sukňu, kukol pod ňu a odskočil. „ Ši še načisto zošalel?“, zreval naňho Jožkal. „To nemaš ucty pred mertvym?“ a šmaril naňho vražedný pohľad. Karolko len sklopil zrak, šibalsky sa usmial a povedal: „Ta kec ja chcel len znac či mala chlupatu? A kedy to mam potom ziscic.“ Dnes sa nad tým dedko pousmeje, no vtedy mu to jedno nebolo, však nie nadarmo sa hovorí: ODTAL POTAL, ODTAL POTAL.
