A predsa sme všetci šťastní ... PREČO? Tak čítaj...

Sme šťastní pokiaľ máme to, čo iným ľuďom chýba... Chcete vedieť čo to môže byť? Tak sa pohodlne posaďte a aspoň na chvíľku sa zamyslite nad slovami, ktoré som tu napísala a uvidíte :o)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Minule, sediac za oknom jednej z pražských električiek a zaujate sledujúc občas chaoticky vypadajúci pohyb ľudí na jednej zo zastávok, mi jedna situácia opäť otvorila oči a tiež myseľ. Že sme vlastne všetci šťastní a takisto, že niektorí ľudia sú tak bezočivý, že si z ľudského nešťastia robia srandu a zneužívajú iných.  Prečo? Pretože máme niečo, čo mnohým ľuďom v našej spoločnosti život ubral, alebo aspoň veľmi poškodil. Zdravie !!! 

 Samozrejme, poviete si, veď to viem, to snáď sa ani písať nemusí. Veď to snáď predsa každý človek vie... ale predsa mi to nedá o tom nenapísať aspoň pár viet. Len tak k zamysleniu, čo vy nato? Tak čítajte, dáte mi snáď za pravdu.   

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Teraz Vám popíšem celú tu situáciu na onej spomínanej zastávke. Stála na nej mladá dievčina, veľmi pekné dievča. Ale jedna vec ma zaujala najviac. Jej oči. Pozerala pred seba, očami tápala pred sebou, ale bola veľmi pokojná. Zrak mi samozrejme padol hneď na bielu paličku, ktorú držala v ruke. Pocítila som sama v sebe zvláštny pocit. Nebola to ľútosť ako by si mnohí z Vás mysleli. Nie. Bola to ohromná dávka obdivu voči tej mladej žene. Bola tak pokojná, pôsobila vyrovnaným dojmom, a podľa mňa veľmi silná žena. Stala sa pre mňa v ten moment úžasným človekom a príkladom pre všetkých k zamysleniu.   

SkryťVypnúť reklamu

 Ešte predtým ako mi zrak padol na túto dievčinu, som zažila tiež jednu zo situácií, ktorá ma nenechala pokojnou. Na spomínanej zastávke totižto o pár metrov ďalej stál pán s bielou paličkou, evidentne pod vplyvom alkoholu a kričal na ľudí aby mu pomohli. Ľudia okolo neho chodili, pozerali na neho, nevedeli či mu pomôcť alebo nie. Poviem po pravde, ani ja som nevedela, či pomôcť. Samozrejme, miesili sa vo mne rôzne pocity, pomôcť-nepomôcť, ale z jeho výkrikov na zastávke som nemala pocit, že by bol slepý. A naviac, očami udržoval kontakt s okoloidúcimi, čo okolo neho prechádzali. V okamihu ako videl, že sa k nemu niekto blíži, intenzitu svojho hlasu zvýšil.  

SkryťVypnúť reklamu

 Tak posúďte sami, dvaja ľudia, ktorí mali spoločnú akurát bielu paličku, ale evidentne iný účel paličky. Určite však mi dáte za pravdu, že tohoto pána, pokiaľ nie je slepý, tak by som ho paličkou hnala aj cez celý Václavák a ešte ho k tomu poslala niekam na nútené práce :o) a to som k nemu ešte mierna... 

Niekedy bezočivosť ľudí nepozná hranice...Ale nielen o tom som chcela...  

 Cieľom tohto môjho článku po tak dlhej dobe, čo som nepísala je, uvedomenie si toho, že vlastne sme šťastní.. A verte mi, SME. A tak často si to nevážime a hazardujeme. Veď si len spomeňme ako občas s chuťou nadávame na stres v práci, na množstvo práce, ktorá sa na nás valí a nielen v práci, ale vôbec celkovo v živote. Koľkokrát nadávame na šéfa, aký bol dnes k nám, ako nám krivdil, ako nás naštvala kolegyňa, a pod. Tých vecí z pracovného života je najviac. Ale takisto ako nás naštval manžel, priateľ, kamarátka. A sami pre seba si hovoríme: „No tak toto je to najhoršie, čo mi mohol/la urobiť.“ A že občas ani nadávkami nešetríme, to si tiež pripusťme :o)  A až vlastne pri takýchto situáciách si uvedomíme, že pokiaľ máme zdravie, pokiaľ nepotrebujeme pomoc od iných, pokiaľ sme sebestační, že sme vlastne šťastní. Máme oči, máme všetko, čo k životu potrebujeme. A pritom sme stále nespokojní. Vyhľadávame riskantné situácie, aby sme si vyskúšali čo je v nás... ale zabúdame na jednu vec... že niekto ani nemusí hazardovať a o to najvzácnejšie príde.. A možno až potom si uvedomíme to všetko...

SkryťVypnúť reklamu

...že už nikdy neuvidíme vychádzať a zapadať slniečko,

...že jediným prostriedkom k dorozumeniu nám budú slúžiť ruky a sluch,

...že občas sa nám stane, že nám na prechode nebude mať kto pomôcť,

 ...že všetky tie krásy sveta ostanú ukryté len v našich spomienkach z čias, keď sme videli,

...že tma sa stane našim spoločníkom, naším svetom, naším spojencom,

...že predmety budeme môcť „vidieť“ len dotykom... a mnoho ďalších vecí.   

 Preto si občas len tak sadnime, či už v električke, alebo v teple našich postelí, alebo kdekoľvek momentálne ste a predstavme si, že oči, že to že vidíme, sú naším šťastím a razom uvidíte, že všetky ostatné problémy sa budú zdať malicherné, alebo prinajmenšom ich riešenie posunieme na inokedy...  

 A na záver by som chcela vysloviť ohromný obdiv ľuďom so zrakovým postihnutím a takisto moc poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa o takýchto ľudí starajú a pomáhajú im a že im možno môj článok prečítajú aby vedeli ako moc si ich vážim a ako ich obdivujem. Ich statočnosť a odvahu „pobiť“ sa s osudom. 

ĎAKUJEM a ešte veľké poďakovanie aj psíkom, ktorí doprevádzajú nevidiacich spoluobčanov.           

Petra Mazáková

Petra Mazáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som ako kniha, mam hodne stranok a kto sa ma nauci citat, zisti aka skutocne som. A ze to ma vyhody :oP Zoznam autorových rubrík:  Aj toto je zivotZalezitosti srdcaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu