Kto na svete nepozná ten pocit, že ráno sa zobudí a nič nie je ako bolo včera a dokonca nevie ako to bude zajtra. Zúfalý pohľad do okna, kde ešte ani zďaleka nie je vidieť, že by začínal krásny slnečný deň a ten nekonečne otravný zvuk nikdy nič nevzdávajúceho budíka, ktorý zvoní už asi po desiatykrát a my posúvame ručičku budíka o ďalších, pre nás spásonosných päť minút, ktoré niekedy trvajú celú večnosť a práve keď ich najviac potrebujeme uplynú ako para nad raňajšou kávou.
Celkom tragicky začína deň keď ešte ani poriadne nevystrčíme nohu z postele a už zvoní telefón a volá kolega alebo kolegyňa z práce, že zase niečo nie je tak ako by malo byť, že jednoducho začína deň, nad ktorý na svete niet :-) Myslím, že tento pocit z nás zažil asi každý a každý z nás ho inak prežíva. Niekto si hneď po ránu od srdca zanadáva o tom aký je ten život hrozný, niekto radšej ide chmúrne myšlienky spláchnuť prvou raňajšou sprchou a niekto je taký odvážny, že si ide dokonca zabehať a vybiť negatívne myšlienky športom.Vzdávam hold tejto poslednej skupine odvážlivcov. Pre mňa začína šport už len vystrčením jednej nohy z postele :-) a hlavne keď tých povestných päť minút trvá dlhšie a už sa nedá myslieť na časové rezervy, ale začínam myslieť nato, ako čo najrýchlejšie chytiť autobus do práce a vymyslieť niečo v tom zmysle, že ako sa tá hromadná doprava strašne pokazila, už ani na tie spoje sa nedá spoľahnúť. Viete na čo myslím :-) Samozrejme okoreniť to ešte zhustením premávky na ceste v zmysle: Predstavte si a ešte ten a ten magor parkoval uprostred cesty :-)
Na pracovnom stole leží hromada papierov, veď bol predsa víkend, veď ako inak. K tomu kolegyňa, ktorá s nekrývaným optimizmom po návrate z dovolenky v exotickom prímorskom letovisku opisuje zážitky, ktoré si matne vybavujeme v myšlienkach a pritom bezmocne pozeráme do kalendára, kde sa nás smeje deň s názvom pondelok a o exotickej dovolenke snívame len pri prekladaní listov kalendára a spomíname na dovolenku spred niekoľkých rokov, ach ako tam bolo nádherne. Hups a návrat do reality.
Volá šéf z vedľajšej kancelárie, že predsa dnes je deň D, dnes totižto máme prediskutovať výsledok našej práce a s napoly vyzlečeným kabátom súhlasne odpovedáme a sľubujeme okamžitý príchod do kancelárie na tzv. meeting. Zo stola schmatneme zložku, v ktorej by sa náš projekt mal nachádzať a s pocitom, že snáď už nič horšie nehrozí, sa odoberáme do kancelárie najvyššieho. Ale letmý pohľad do zložky prezrádza, že niečo chýba a nie je to notes na záznamy. Pohyby prstov ako sekretárky keď píše na počítači všetkými desiatimi list,zúfalo prehrabávame zložku. Veď som to tu dávala. Nie je to tu. Kolená sa podlamujú, červeň stúpa do tváre a v hlave chaotický turnaj myšlienok, kde by to mohlo byť. Vletíme do kancelárie ako vetroň, šuplíky v jeden moment otvárame a zatvárame a kolegyňa na nás pozerá spýtavým pohľadom. Klasicky sa spýtame, či náhodou, čírou náhodou nevidela spis o tom a o tom.
A zrazu to máme. Veď predsa sme sa chceli cez víkend na to mrknúť a hneď je nám jasné, kde je pes zakopaný. Ach, mať tak tryskáč a zaletieť domov pre spis. Domáca aktivita sa cení, povieme si, ale keby som aspoň do toho pozerala, vedela by som, že to ostalo doma. Pozbierame ešte zvyšky energetického potenciálu, ktorý v nás po tomto zistení ostal a vyberáme sa spiatky k dverám, kde už netrpezlivo prestupuje šéf a pozerá na nás pohľadom, v ktorom vidíme i to čo by sme nechceli vidieť. Druhá výhovorka, druhé ospravedlnenie. Vypočujeme si s rumencovými lícami minimálne polhodinovú kázeň o tom, že predsa dnes je ten deň a predsa myslíme na blaho firmy a predsa...
A predsa odchádzame s pocitom totálneho zlyhania, s pocitom najväčšieho blbca a človeka, ktorý môže snáď aj za prvú svetovú. Návrat do kancelárie a utešujúce komentáre milej kolegyne padnú vhod, i keď najradšej by sme zaliezli do postele a nikdy z nej už nevystrčili nos. Ach, prečo som len dnes neostala doma? Mala by som spis a toto všetko sa nemuselo stať. Ale upokojujeme sa, mohlo byť aj horšie, čo keby sa mi niečo stalo? Chlácholenie sa tragickými predstavami dvíha naše sebavedomie. Veď nakoniec išlo len o spis. A šéf ma o jeden šedivý vlások viac.
Káva, ktorú ako zvyčajne si zvykneme robiť hneď pri príchode do práce a ktorá nás od rána lákala jemnou vôňou, medzičasom stihla vychladnúť a zase je studená ako psí ňufák, ale i v tom si upokojíme dušu, niekto mi hovoril, že studená káva je dobrá na krásu :-)
Pracovná doba sa chýli ku koncu a my očami tlačíme ručičky hodín smerom k hodine, kedy už konečne opustíme brány firmy a budeme si môcť od srdca vydýchnuť. V tom zvoní telefón a my sa v duchu modlíme modlitbu všetkých pracujúcich, len nech to nie je niekto, čo bude odo mňa niečo chcieť. Je to len kamarátka, potrebuje sa vyspovedať o problémoch letnej lásky. Počúvame a dávame rady, i keď vieme, že všetky sú len dočasnou náplasťou pre jej boľavé srdiečko. Konečne padla a rútime sa na zastávku autobusu a vyslovujeme jedno jediné zbožné prianie, byť v tomto teple už konečne doma. Autobus má však hodinovú rezervu. Mať tak auto a najlepšie klimatizované, hneď teraz.
Avšak ako každý z nás veľmi dobre vie, doma problémy nekončia, práve naopak, niekedy je ich tam viac ako v práci. Tak kolotoč začína od začiatku. Večer unavení stresom tohto celého dňa zaspávame ako v perinke. Odchádzame do ríše, kde aspoň na chvíľku zabudneme na stres a snívame o blaženosti sveta. Ale len do času než ráno znovu nezazvoní budík. Opäť vstávame do dňa, ktorý však nikdy nevieme ako skončí. Toto však určite nebol deň aký by sme chceli, bol to deň blbec. Nech je takých dní čo najmenej :) Ale i takéto dni majú v sebe jedno pozitivum, posúvajú nás vpred a získavame neoceniteľné skúsenosti, takže žeby vďaka za takéto dni? Áno. Aj vďaka nim sa stávame pripravenejšími a odolnejšími. Pekný zajtrajší deň :-)
