Už je rok, čo sme si kúpili psíka. Bolo to super malé šteniatko a ku každému sa pritúlilo – má to v povahe. Teraz je to 50 kilový „macko“ a veľmi sa nezmenil. Okrem toho, že má rád ľudí a miluje deti, tak je pri svojej veľkosti veľmi pozorný a milý ku všetkým tvorom – menším psom, ktorých stretneme, či iným domácim zvieratám. Ale veď takého psa sme presne chceli – vonku neagresívny a vo svojom teritóriu (dvor) dobrý strážca – už len vďaka svojej veľkosti :-)
Nemám rád zovšeobecňovanie, ale bohužiaľ musím napísať, že skoro každý koho stretneme na prechádzke prvý krát, sa nás opýta: „Čo stojí taký pes?“
S úspechom som používal odpoveď z jedného vtipu "ja neviem prečo si nesadne“. Táto odpoveď nebola tá správna, takže okamžite chceli vedieť či „nás ten psisko riadne vyžerie, a teda koľko stojí to žrádlo čo kupujeme denne“, tu som si časom tiež vytvoril odpoveď že „nie, lebo je to stredné plemeno a zožerie polovicu z toho čo Bernardín (veľké plemeno)“ čo sa asi zaberalo, lebo nasledovala otázka či je dobrý, teda rozumejte – dobre ostrý.
Po mojej odpovedi že áno, ale vonku (na prechádzke) nehryzie a dokonca ani nebojuje s ostatnými psami (stráži len doma) som prípadne dostal otázku „Načo som si potom také drahé a veľké „hovado“ kúpil?“ a nasledoval znechutený odchod, alebo len odchod bez otázky. Zdá sa vám to normálne?
Pre vysvetlenie musím ešte uviesť, že nejde o chudobných ľudí, práve naopak – s peniazmi problém vôbec nemajú - väčšinou vystúpia z nejakého Passatu, či Jeepu a bývajú na okraji našej obce. Sú to bývalí mešťania, ktorí si práve vďaka väčšiemu príjmu zabezpečili život na vidieku. Len mám pocit, že sú nejaký pomýlení - najskôr peniaze a potom všetko ostatné. Je to aj u vás tak? Tiež sa viacerí pozerajú na všetko cez peniaze?
P.S. Pár jedincov sa nás opýtalo či rád pláva, má rád deti, či je prítulný a či ho môžu pohladkať... S tými sa stretávame radi naďalej.
