Šafran a Eva

Zbalím ťa do svojich pavučín, kruto a neúprosne prefíkane. Bude sa ti to páčiť; nechám ťa dotýkať sa vláken, kde sa tak malicherne často zachytávajú triesky z vodovodu. Ale perly mi z nich nekradni! Pekne sa lesknú.
Potom sa zahryznem! A skĺznem ti pod kožu vášnivo, ani to nebudeš cítiť, neboj. 
Vždy si ma priťahoval, ver mi. Oči nikoho iného by som nedokázala ulúpiť z jamôk vidličkou. A pery? Sú nadpozemsky hebké. Spravila by som si z nich perinu! Nech ma láska a láska...! Musíš byť mojím otrokom! Inak sa zbláznim.

Chytáš sa rýchlo. 
Áno, na krk! Ešte mi dýchni... si taký nežný. Fakt si? 
Naozaj si to ty. Ale akosi nekontrolovateľne rýchlo mi vnucuješ parfumy kvetov, ktoré nevoňajú. Aspoň pred tým nie...
Ty sa však nepýtaš, prikladáš mi k ústam zvonček a dlaňami zľahka votrieš do môjho podvedomia pocit, že počujem jeho cengot, že cítim peľ na bruškách prstov a že jeho fialová chutí tak trochu šafranom. 
Hovorím ti, že neviem, ako chutí šafran. Na to ma nežne poláskaš jazykom a povieš, že tak. Uverím. 

Nie, jasné že si ma nedostal. 
Zatiahnem pavučiny a spustím Teklu, nech dokončí dielo. 
Ty sa však len s nadhľadom uškrnieš, aké má smiešne červené oči; a to je na ňu priveľa...

Zamilujem sa práve keď si na odchode.
Ochutnám ozajstný šafran, no na to, aký by mal byť vzácny chutí príšerne. 
Chcem ťa späť.


Kedysi sme boli Adam a Eva.
Dnes sme Zuza, Paľo, Mara, Ondro, Anča, Pišta, Ďusi, Dora... a tak by som mohla pokračovať tristošesťdesiatpäť dní v roku.