3. Kapitola
Do reštaurácie váhavo vstúpila mladá žena, niečo cez tridsaťpäť, nie však badateľne, skôr by jej človek hádal menej... o dosť menej. S neurčitým odporom sa rozhliadla po prítomných za stolmi. Sukňa povyše kolená a v nej dlhé opálené nohy, ktoré sa len pred nedávnom slnili niekde pri mori a biele tielko s obstojne veľkým výstrihom, čo ledva udržalo bujné prsia derúce sa z neho prirodzenou cestou von. Vlasy ženy sa milo pohupovali zo strany na stranu, presne v rytme jej elegantnej chôdze. Občas, teda vždy keď spravila nový krok, jej ofina neposlušne padla do očí.
Miestnosť tvaru štvorca pojala asi dvadsať stolov rozmiestnených v pravidelných radoch. Po okrajoch boli k svetlomodrým stenám pritisnuté drevené lavice z hrubo opracovaného dreva. Výčap tvorila neomietnutá tehlová priečka do výšky pŕs. Nachádzal sa v pravom rohu oproti dvojkrídlovým dverám. Určite si ich pamätáte z čias, keď zajtra znamenalo už včera: železný rám a sklo prichytené hlavne okenným gitom.
Kam si tu len sadnem? - pomyslela si žena prichádzajúc k vysokému barovému pultu s chlapom v čiernom tričku s nejakým stupídnym nápisom. Doširoka vycerené krivé zuby boli dôkazom nefalšovanej radosti, že mieri práve k nemu.
Panebože, - napadlo ju, - to je čo za ksicht? Skôr, ako sa tu na mňa uškŕňa, by si mal dať do poriadku chrup.
- Čo vám môžem ponúknuť, vážená slečna? - vyslovil dôverne barman a utrel vrchnú časť servírovacej dosky bielou handrou.
Nakoniec bude celkom milý - zauvažovala nevdojak žena.
Usmiala sa a povedala: - Na niekoho tu čakám. Dám si iba jednu veľkú a silnú kávu.
Chlapec zosmutnel. Neviem, čo čakal. Hádam, že takáto šajba, by sem asi prišla za ním. Postavil som sa od svojho stola a zamieril k nej. Už z diaľky ma zbadala a tak mi celá natešená zakývala na pozdrav. Viditeľne jej odľahlo, že nebude musieť čakať. Nemala to rada. Dokonca sa vtedy cítila ponížená.
- Ahoj, - prehodil som z príchodu. - Asi si si ma nevšimla. Sedím tam v rohu.
- Vôbec som sa nepozerala, kto kde sedí, - zaklamala.
- Poď, prejdeme k môjmu stolu a potom, čo vypiješ kávu, vypadneme. Máš nejaké želanie, kam by si chcela ísť? Dnes sú v meste nejaké firemné akcie. Na niektorú sa môžeme skočiť pozrieť.
- Ale mne sa dnes nechce pracovať. Vlastne, nemám tu so sebou nič. Diktafón, pero, diár... Nič.
- To bol iba nápad, Sonička. Môžeme pokojne zájsť ku mne domov a ja navarím. Sľúbil som ti to už pred týždňom. Veď vieš.
Zas som zacítil ten známy pocit, že ku mne prichádza niečo ako myšlienka: Možno by som mala súhlasiť. Veď nech ukáže, či je fakt taký zručný kuchár. A ak hej, môžeme sa aj pomilovať. Po týždňovej známosti nie je hádam skoro. A nebudeme sa vari ešte mesiac cucmať pred mojim vchodom. Na to mám už naozaj dosť rokov.
Ako obyčajne však ku mne dorazili úplne iné slová: - Myslíš? Ja neviem, či je to vhodné. Nepoznáme sa až tak dlho a ani tak dobre. Radšej poďme na dáky večierok.
Usmial som sa a súhlasil. Vytiahol som dve vstupenky na hudobno-literárne soaré v starom meste, nakoľko podobné zábavy obľubovala.
Môj vzťah k hudbe, by som rozhodne nemohol definovať slovom láska. Presnejšie, láska k modernej hudbe. Neviem, kto niečo také skladal a tobôž nie som schopný pochopiť, že sa našli ľudia, ktorí ju hrali a spievali. O otázke davového šialenstva pri jej počúvaní tiež radšej pomlčím.
U nás doma sme počúvali zásadne iba diela starých majstrov a vzhľadom k tomu, ako to u nás vyzeralo, sa mi niečo také zdá viac než prirodzené. Mamu moji starí rodičia - inak od istej neprajnej doby dosť ťažko žijúci roľníci - z neznámych pohnútok zapísali do kurzov spoločenského správania a tanečných. Iba ona mohla brať hodiny u staručkého učiteľa huslí, aj keď ich dával každému celkom zdarma. Ako jediná z detí vychodila všetky triedy meštianky, neskôr dokonca zmaturovala. Otec bol učiteľom telom i duchom, tak ako aj jeho otec a rovnako stará mama. Viem, že v istých kruhoch je toto povolanie skôr považované za diagnózu, ale to v povojnových rokoch ešte neplatilo. Vtedy bol učiteľ niekto a často predstavoval dokonca nositeľa obrodenstva.
V tomto ovzduší sme potom v našom dome na konci ulice, kde už vlnitý terén prechádzal v skalnatý zráz a mesto vrážalo klin do blízkeho nevysokého pohoria, počúvali vážnu hudbu. Čajkovskij, Šostakovič, Bartók nenásilne viali priestorom, tóny ich diel sa plazili drevenou podlahou a vnikali do našich sŕdc, kde sme si ich uchovávali ako najcennejšie poklady. Šlo o vzácne okamihy, keď každý z nás zabudol kým je i na čo na túto zem prišiel. Naraz nás premkla vzájomná súdržnosť a my sme pocítili, aký dar nám popravde rodičia sprostredkúvajú.
Logicky preto k tým najluxusnejším veciam, aké sme doma mali, patril gramofón. Veľká drevená skriňa s odkladacím priestorom na jednej strane a samotná prenoska s otočným tanierom a mohutným reproduktorom na druhej. Elektrónkový zosilňovač dával nášmu sluchu riadne zabrať, na tie časy disponoval neuveriteľným výkonom.
Jediný, kto smel prístroj obsluhovať, bol samozrejme otec. Najprv nás v obývačke pousádzal do provizórne vytvorených radov, potom opatrne vzal niektorú z platní, zväčša tú najnovšiu, obzrel si svoje publikum ako klaun v cirkuse a čierny vinyl sa ocitol na rotujúcom tanieri.
Pár sekúnd nepohnute počúvame ušiam nepríjemný praskot a nato nás ohlušia fanfáry Beethovenovej piatej symfónie. Otec uberie na hlasitosti, ešte chvíľku načúva, či je všetko v poriadku a potom si ticho sadne do kresla vedľa matky. Takto presedíme celú prvú stranu. Keď platňa dohrá, otec ju bez slova otočí a predstavenie pokračuje.
- No deti, - opýtal sa nás zvyčajne po tom, ako dorezonoval ostatný slák, - kto bol autorom tejto nádhernej skladby?
Na tomto mieste, by bolo hádam vhodné niekoľkými vetami priblížiť vám mojich súrodencov. Dúfam, že nemáte nič proti, a ak aj áno, iné, ako zoznámiť sa s nimi vám neostáva. Najstaršia zo sestier, Edita, trpela chorobnou ostýchavosťou a preto, aj keď neskôr vyrástla do neslýchanej krásy, sa nikdy nevydala. Dokonca si myslím, že nikdy nemala ani len vážnu známosť. Furt bola zahĺbená v knihách a z domu prakticky nevychádzala. Ernest, starší brat bol bitkárom a tým aj zostal. V čase dospelosti sa dostal do partie, ktorá prepadávala benzínové čerpadlá a tak mu sudca okresného súdu naparil sedem rokov. Nepáčilo sa mu to, odvolal sa a krajský súd mu pridal ešte ďalšie tri. Eva, druhá zo sestier, bola na rozdiel od Edity priebojná a smelá až moc. Jediná z nás sa vzoprela domácej autokracii a ani nie osemnásťročná vyletela z rodného hniezda. Odjakživa patrila k voľnomyšlienkarom a tak bez bázne žila s viacerými mužmi naraz. Odmenou sa jej stali traja fafrnkovia, každý od iného.
Po mne prišiel už len Eduard. Neviem, čo by som o ňom bližšie povedal. Snáď len, že som ho nikdy nevidel zasmiať sa. V jednom kuse bol namosúrený.
- Odpovie mi už konečne niekto! - zdupľoval otec po tom, ako sa mu zdalo, že je čas, aby niektoré z jeho detí prerieklo. Medzičasom sa už presunul dopredu a ako áno ako nie, v rukách zvieral trstenicu.
- Ten hluchý Nemec, - ležérne vyslovila Eva prežúvajúc žuvačku, takže jej bolo ledva rozumieť.
- Láskavo vypľuj tú žuvačku, keď so mnou hovoríš! - prikázal otec a na krku mu navrela žila hrubá ako palec. Ako hlavou pohyboval doľava a doprava, triasla sa ako struna na kontrabase.
- Nehovorím s tebou, ale so všetkými a tak si ju nechám.
- Čo si to povedala, ty sopľaňa?!
- Počul si. Ak ma tu chceš komandovať, radšej idem preč. Na sekírovanie nemám náladu.
A už sa aj postavila, že odíde.
- Takto by si sa nemala správať, - podotkla do náhleho ticha Edita.
Mladšia z mojich sestier ustrnula, avšak nie nadlho, lebo vyviesť ju z miery naozaj nie je ľahké. Zavrčí: - Nepleť sa do toho a bež si radšej čítať!
Nechcem tu dopodrobna líčiť škriepku, ktorá po tomto úvode prirodzene nastala. Nemalo by to zmysel. Zažil som ich neúrekom. Vari každý deň. Skončí to obyčajne tak, že Edita roní slzy sklamania a Eva so vzdorom odpochoduje preč. Otec, aby aspoň voľajako zachoval dekórum, vysvetľuje, že sa jedná o slávnu piatu symfóniu c-mol, nazývanú aj Osudová a pridáva v akom ťažkom rozpoložení ju umelec písal. Ešte dnes si spomínam ako sa mu vtedy triasol rozčúlením hlas.
Zhrnuté a podčiarknuté, hudbe, tej takzvanej vážnej, som rozumel, avšak jej význam, sila a krása sa mi prelínajú s tým za akých okolností som ju spoznával.
- Pôjdeme? - opýtal som sa teraz Soni, uvedomujúc si, že sa kávy na bare ani nedotkla. Vytiahol som peniaze a bez slova ju zaplatil.
- Jasné, - zajasala a už sa aj zberala z podniku, ktorý jej ani v najmenšom neučaril.
Nasadli sme do taxíka a prešli večerným mestom. Videl som ho po toľký krát, že ma na ňom už nič neprekvapilo. Snáď len cena, za ktorú sme sa prepravili z jedného miesta na druhé. Celý čas sme mlčali, akosi som nemal teraz chuť vnárať sa do Soniných úvah. Vychutnával som chvíľu okamihu, ako tam vedľa mňa sedela s holými nohami skrčenými pod sedadlom šoféra a mojimi rukami na jej dokonale hebkých stehnách.
- Vieš, že som sa ťa ani nespýtal odkiaľ máš to nádherné opálenie? - začal som naostatok. - Už si stihla dovolenku?
- Páči sa ti? - odvetila otázkou plnou nefalšovanej koketérie.
- Komu by sa nepáčilo?
- Som rada. Áno, už som tento rok bola na dovolenke. A ešte na jednu pôjdem. Počítam, že koncom augusta. Vieš, leto je v novinách uhorková sezóna. Nič sa nedeje, všetky hviezdy sú pri mori, nikoho známeho nestretneš a tak sa môžem venovať sama sebe. Už roky to tak robím.
- Z toho mi automaticky vychádzajú dve otázky, - obzrel som si ju z profilu a očarený tou antickou dokonalosťou čŕt som ich vyslovil. - Ty nie si investigatívna novinárka?
Trochu zamrkala viečkami, určite nečakala, že sa jej spýtam také niečo. Jej reakcia mi moje zdanie na sto percent potvrdila. Precedila pomedzi zuby: - Ako to myslíš?!
- A vidím, že si na svoju profesionalitu aj dostatočne, - akoby som to povedal: Hrdá? Namyslená?
- Vonkoncom ti teraz nerozumiem.
Naozaj neviem prečo, ale niekedy som jednoducho potreboval ľudí tlačiť do kúta, skúšať pokade až môžem zájsť. A keď som ich už mal kde som chcel, začal som vymýšľať plán ústupu. Soňu som chcel zároveň aj vytrestať. Za postoj k našim prvým sexuálnym radovánkam, ktoré mohli pokojne prebehnúť aj dnes v noci, keby sa držala svojho rozumu a nerozprávala iné ako si predsavzala. Bolo mi jasné, že sa pohybujem na tenkom ľade, ale trošku rizika ešte nikoho nezabilo. Ak je ona tá pravá, ako som si želal, takéto debaty musia byť skôr korením vzťahu ako jeho brzdou.
- No, - vysvetľoval som, - ja viem toľko, že novinárom, ktorí píšu veľké témy, je ukradnuté, či je Jožo alebo Fero doma, nezaujíma ich s kým práve drichme Veronika a tak. Bežia do Afganistanu a píšu o tom ako Taliban opäť devastuje juh krajiny alebo ako v Somálsku umierajú na maláriu stotisíce ľudí, prípadne ako sa medzi domorodým obyvateľstvom nezadržateľne šíri AIDS.
- Chceš, aby som vystúpila?! - osopila sa na mňa, tentoraz už naozaj nahnevane.
Áno, stávalo sa mi aj toto. Ak som zašiel priďaleko, cesta späť sa mohla aj zarúbať, akoby povedal klasik. Musel som začať s ústupnými manévrami, a to oveľa skôr ako som plánoval. Najprv je vhodné skúsiť chlácholenie.
- Ale, Soni, hádam si sa nenahnevala? - preriekol som skrúšene.
Taxík medzitým nerušene uháňal, ulica míňala ulicu a križovatka križovatku. Z prítmia jeho špinavých zadných sedadiel som videl ako sa na zastávke autobusu k sebe túlia mladí milenci a hneď povedľa zas starý muž venčil v túto skorú nočnú hodinu maltézskeho psíka. Ja som však svoju bitku musel zvádzať tu, v tomto nekresťansky drahom dopravnom prostriedku. Kto tvrdí, že zavedením eura ceny pozorovateľne nestúpli, asi nemá všetkých doma.
- A veru by si sa čudoval, - šplechla mi do očí Soňa. - Netvrdím o sebe, že som žurnalistka, ktorá si za každý svoj článok zaslúži Pulitzerovu cenu, taká naivná nie som. Mám však vyštudovanú žurnalistiku s červeným diplomom a študovala som aj dva roky v Anglicku. A tam sa s tebou, chlapče, naozaj nemaznajú. Nech máš od nás akýkoľvek dekrét. Veľký, malý, farebný alebo biely. A prax v novinách je o čisto čistom prežití.
- Veď, ale to ja viem. Aj ja som študoval všelikde. Aj som tam pracoval, či stážoval. Poznám to. Človek sa musí riadne obracať.
- Tak potom, čo trepeš?!
- Trošku som ťa naťahoval.
- Vieš vlastne, ako to chodí v novinách? V našich domácich novinách? - Obrátila ku mne tvár a jej oči sa zmenili na horiace fakle. A to som videl, že ohne slúžia len na zážih pripravených plameňometov.
- Som matematik, ako by som mohol, čo i len tušiť ako vlastne fungujú naše médiá?
- Môj drahý, novinárov, ako ich ty voláš, investigatívnych, je na svete naozaj len zopár. Ich zamestnávateľmi sú periodiká s miliónovými nákladmi, s celosvetovou pôsobnosťou. Aj to ide veľakrát o prispievateľov a nie o stálych členov redakčných rád. A v dnešnej dobe mediálnej televízie veľmi často aj o redaktorov, ktorí točia šoty a reportáže priamo na mieste, kde sa niečo veľké deje. To im však ich spoločnosti bez mihnutia oka hradia. Vysielajú ich všademožne a títo ľudia nemajú právo odmietnuť, čo sa od nich požaduje. Domnievaš sa, že u nás je také periodikum? Mám na mysli periodikum tlačeného slova.
- Tak to určite nie, - pripustil som, ale bol som rád, že Soňa má záujem o debatu, argumentuje, bojuje, stojí si za svojou pravdou a nie je ako nejaká sliepka, čo sa do krvi urazí a už s ňou nie je žiadna reč.
- V každom prípade, - pokračoval som, - denník, v ktorom robíš, nemá práve najlepšiu povesť.
- Narážaš na to, že nás považujú za bulvár?
Prikývol som: - Za bulvár najhrubšieho zrna.
- Nepopieram, sme možno trochu senzácie chtiví, no ja mám svedomie čisté. Ešte som nenapísala nič, za čo by som sa musela hanbiť. Ani nič také, čo by som nemala podložené a nebola by to pravda.
Tú myšlienku z vedľajšieho sedadla som v okamihu zachytil, ale som už nechcel viac pokúšať osud. Navyše, taxík nám práve zastavoval pri chodníku. I tak som však zostal na chvíľu ako obarený. Na moment som nehybne stuhol, čo trvalo viac ako dve, tri sekundy. Nakoniec som však vyskočil z auta a bežal otvoriť dvere na druhej strane.
V hlave mi však hučalo ako v úli. Meno, ktoré som v tej rýchlosti nebol schopný spoľahlivo zaradiť. Tušil som iba, že ho pred nejakým rokom boli plné noviny. Potom mi to došlo. Malý Milko Repíkovičovie. Chlapec, ktorý sa pokúsil spáchať samovraždu kvôli zdanlivo nezmyslenej príčine. Veľa sa o tom písalo, každý polemizoval a tápal, čo sa v skutočnosti mohlo stať.
Odrazu mi všetko zapadlo na svoje miesto a dávalo logický zmysel. Jedno z piatych detí v núdzi žijúcej matky z predmestského geta vyhralo celonárodnú vedomostnú súťaž a psychológ predpovedal, že jeho inteligenčný kvocient ďaleko prevyšuje hranice nadpriemeru. Odborníci urobili testy aj na ostatných súrodencoch a zistili, že sú nadané skoro rovnako. Naraz bola rodina stredobodom záujmu televízie i novín. Výhradné právo na informácie získala práve Soňa a jej denník. Nezaprela v sebe novinárku a začala do členov dobiedzať. Vieme akí sú novinári: vydieranie, nátlak, sľuby. Všetko pre vidinu senzácie. Pri výrobe článku s Milkom si moja prísediaca nedávala pozor a zašla priďaleko. Chlapec všetku tú pozornosť a náhlu zodpovednosť za veci, ktorým ešte ako dieťa nerozumel, nezvládol. Našli ho visieť na povale susedného domu po tom, ako mu matka prečítala úvodník novín a požiadala ho, aby začal konečne zastupovať svojho na invalidný vozík pripútaného otca. Našťastie ho objavili včas, ešte žil. Toto som doteraz nevedel.
Soňa vystúpila z auta rovnako majestátne ako v tej sukni a tričku bez rukávov vyzerala. Zavesení do seba sme vykročili k bránam miestnej kúrie, kde na nádvorí hrali traja chlapci s gitarami a do tichej melancholickej melódie dievčina v dlhých čiernych šatách s vrkočom po pás recitovala báseň plnú utrpenia, bolesti a smrti.
Sadli sme si neďaleko na stoličky len tak voľne rozložené po trávniku a započúvali sa ako sa poetka pasuje s toľkým smútkom a nešťastím. Očividne bola na svoje verše poriadne hrdá, lebo aj keď hovorila o najčernejších chvíľach ľudského života, stála tam s vystretou hruďou a vysunutou bradou. Mocným hlasom plným oduševnenia recitovala, ako si pre väzňa ráno prišiel do cely kat, nasadil mu slučku a otvoril pod ním padajúce dvere. Skôr mi pripomínala Olbrachtovu Annu proletárku ako citlivú dušu básnika. Nemohol som si pomôcť, pochytil ma záchvat smiechu.
Soňa na mňa pohoršene fľochla, a v tú ranu rehot zachvátil aj ju. Tých pár divákov asi čakalo iba na vhodný podnet, lebo v onej sekunde sme sa chechtali asi všetci. Recitátorka sa najsamprv zajakala a nato stíchla v polovici slova. Keď utekala z pódia, zavadila o nástroj jedného z hudobníkov a ten s rachotom drizgol na zem. Poviem vám, žiadna sláva. Ten rámus, by zobudil aj mŕtveho.
- Pane, - oslovil ma muž s usporiadateľskou páskou na rukáve, hneď ako dozneli posledné salvy smiechu, - mohli by ste, prosím vás, opustiť tieto priestory?
- Prečo? - zaujímalo ma.
- Rušíte tu produkciu. Nevšimli ste si?
- Nebudete mi veriť, ale nevšimol. Pokiaľ ma zrak a sluch neklame, nesmial som sa sám. Dokonca i vy ste sa tam v závetrí šúľali do popuku.
- Ja? - prekvapil sa organizátor.
- Áno. Spolu s Oliverom ste sa div nezvalili do trávy.
Neviem akoby som najlepšie opísal údiv na tvári službukonajúceho strážcu poriadku, ale najskôr, by sa k nemu hodilo slovo zdesenie. Jeho mozog zapol na vyššie obrátky, vyhodnocoval pre aj proti, zvažoval možné následky. Cez to sa však ešte pokúsil o dodatočný prieskum situácie. Bolo jasné, že veselá bujarosť nie je jeho dnešný najväčší problém.
- Vy ste z riaditeľstva? - vypadlo z neho, pričom sa mu podlomili kolená.
- Horšie, priateľ môj. Horšie. Radím vám, aby ste nás nechali na pokoji. Inak zariadim prehliadku skladu bagáže a dychová skúška bude iba malou čokoládkou oproti tomu, čo sa tu potom zbehne. Máte jedno šťastie, že tu nie som služobne, ale s dámou, čo ste si, verím, stačili všimnúť.
- Samozrejme, samozrejme, - koktal nešťastník, - všetko som si všimol. A všetko je v najlepšom poriadku. Prajeme príjemnú zábavu.
Posledné slová som už ledva začul, usporiadateľ ich vyslovoval pri pokluse k svojmu stanovišťu. Obrátil som sa k Soni, ktorá medzitým celý výstup sledovala s otvorenými ústami.
- Chceš tu zostať? - opýtal som sa jej.
- Ani v najmenšom, - vyjadrila sa a dodala niečo, čo korešpondovalo s tým, čo si aj naozaj myslela: - Ideme k tebe.
