Stál som včera večer pred budovou, v ktorej pracujem a pozeral som na mesiac, ktorý veľkou rýchlosťou prekrývali mraky. Celý deň poprchávalo, možno sa už blíži obdobie dažďov, ktoré tu o takom čase zvykne každý rok byť. Hľadel som na oblohu a začal som spomínať.
Dnes ráno niečo po štvrtej odlietal z Larnaky môj dobrý kamarát Jožo (Knieža Kysúc) domov na dovolenku. Tešil sa na sneh, priateľku, rodinu, vyprážaný syr... Prišli sme tu spolu v jeden deň, v polovici septembra a hneď na schodoch lietadla sme dostali teplotnú facku Cypru. Bolo vtedy niečo po desiatej večer a ortuť na teplomery bola tesne pod tridsiatkou. Včera sme si na to spomenuli a tešilo nás, že už máme za sebou štyri mesiace. On už odišiel a mňa delia od dovolenky ešte tri týždne. Prišlo mi troška ľúto, že nemôžme ísť obaja na raz. No myšlienkami som už bol doma aj ja.
Ľahol som si spať, no hlavou mi vŕtali rôzne príhody. A zrazu bol november roku 2005, moja manželka Renátka bola doma tehotná a ja som bol na vyvedení na VVP Lešť a celé dni počas výcviku som iba čakal, kedy to už príde. Bolo akurát Martina, poobede okolo 16.00, keď som volal domov a ona mi oznámila, že je v nemocnici a ja som vedel, že pravdepodobne ešte v ten deň budem otcom. Požiadal som o priepustku a plný očakávaní som nasadol na vlak vo Zvolene, ktorý smeroval do Košíc. Strašne som si prial, aby som stihol ešte pôrod, pri ktorom som chcel byť, ale vedel som, že to asi nebude možné, keďže cesta do Kráľovského Chlmca bola dosť dlhá. Tak som iba netrpezlivo čakal, kedy mi zavolajú, že už je po všetkom a že všetko dobre dopadlo. A ako bonus som si pre manželku pripravil môj príchod domov, o ktorom vôbec netušila. Cesta mi zbehla pomerne rýchlo, lebo som bol dosť unavený, no už som si premietal, čo všetko budem musieť zmeniť, urobiť, pripraviť...
Akurát som v Košiciach vystúpil a pokúšal som sa Renátke dovolať, ale už mi nezdvíhala. Nevedel som, či už je na pôrodnej sále, alebo iba chodí niekde po chodbe v bolestiach. Každú chvíľu mi volala moja mamka, sestra, kamaráti, či neviem niečo nové, či mi ešte nevolala svokra, ktorá ma zastupovala na pôrodnej sále (začo jej ďakujem)...
Bolo presne 22.40, keď mi začal zvoniť telefón, no ja som musel aspoň chvíľu počkať, kým dozneje zvučka na stanici, aby som sa neprezradil, že som už skoro doma. Vedel o tom iba môj švagor, ktorého som informoval, pre prípad, keby som stíhal pôrod a potreboval by som odvoz do nemocnice. No konečne, už môžem zdvihnúť, plný očakávaní som stlačil gombík na telefóne a na druhej strane sa mi ozvala Renátka, ktorá mi hneď, len čo porodila zavolala, že máme krásnu dcérku Vanessku. Srdce mi búšilo a takú radosť ako vtedy som asi ešte nikdy necítil. Na druhý deň ráno som ich bol navštíviť a pre Renátku to bol riadny šok, keď ma uvidela v tom malom okienku za dvermi. Bol som šťastím bez seba, keď mi doniesla ukázať našu princeznú. Stihol som narýchlo urobiť tri fotky do mobilu a už ju musela odniesť. Tak sme sa rozlúčili a ja som mal pred sebou cestu naspäť na výcvik.
To všetko mi včera v noci ešte stihlo prebehnúť hlavou, kým som zaspal...
A toto je moja Vanesska pred nedávnom...
