Začalo sa to niekedy v máji, keď som sa tak ako väčšina mojich kolegov zúčastnil na výberovom konaní v kasárňach, v mojom pôsobisku. Myslel som si, že to bude úplne jednoduché, ale mýlil som sa. Psychotesty, test z angličtiny a predbežný pohovor, odborné vyšetrenie v nemocnici a mesačný kurz so záverečnými pohovormi, tak to bol začiatok mojej cesty, ktorú som musel absolvovať, ak som sa chcel dostať na misiu na Cyprus. UNFICYP, skratka, ktorá väčšine ľudí nič nepovie, ale táto skratka dala dokopy životy zopár ľudí, ktorí sa dovtedy ani nepoznali a odrazu boli odkázaní jeden na druhého a to na jeden celý rok... United Nations Forces In Cyprus, alebo Jednotky OSN na Cypre, ktorých členom som sa stal, sú teraz mojou novou rodinou. Každý jednotlivec tu má svoju špeciálnu funkciu, bez ktorej by sme sa mi ostatní nezaobišli. Veď napríklad kuchári, bez nich by sme hladovali, elektrikári, čo by sme bez nich robili, keď vypadne elektrina, šoféri, stražáci, poštár, každý článok z tohto celku by tu jednoducho chýbal. A samozrejme spojári, medzi ktorých patrím.
A čo naše rodiny doma? Určite sa všetci o nás boja. Naši rodičia, manželky, deti, každý má doma niekoho, kto sa za neho možno každý večer modlí, alebo aspoň myšlienkami uteká až sem, na tento ostrov, aby pohladil, pobozkal toho svojho, alebo svoju a povedal, ako ho veľmi miluje. To isté robíme i my, ktorí sme tu. Posielame domov pohľadnice na Vianoce a Nový rok, v ktorých píšeme svoje priania a vyznania. Určite by každý z nás strávil tieto sviatky v kruhu svojej rodiny, priateľov a známych. No vybrali sme si túto cestu, aby sme si polepšili finančne, nadobudli nové skúsenosti, zažili niečo nové...
Blížia sa Vianoce a ja i moji kolegovia ich prežijeme v našej rodine, ktorú sme si tu vytvorili. Dni rozkvitnutých kvetov a zelenej trávy, dozreté pomaranče a mandarínky, palmy, cez deň príjemných 18 stupňov, to budú naše tohtoročné sviatky. No myšlienkami budeme všetci na našom krásnom Slovensku...
