Oslavy skončili, hostia odišli a plagát zmizol. Našiel sa zákon, ktorý zakazuje všetky možné propagácie na budovách zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Ktosi tu podotkol, že sa zákon neuplatnil ani počas kačacích hodov.
Primátor mesta sa muzikantom súboru vzdušných síl USA v Európe, ktorí koncertovali priamo pred plagátom verejne ospravedlnil. Veď slušnosť hostiteľa tak káže. Mnohým sa uľavilo, najmä domácim, ktorí isté pocity hanby, ako aj odhaľovanie ľudskej hlúposti prezentovali na sociálnych sieťach. Hudobníci však prejavili nečakaný nadhľad. Iste sú zvyknutí na slobodné vyjadrenia a na podobné "protiamerické" prejavy. A niet dôvodu, aby nechápali aj to, že ochrana vojenskými silami cudzích štátov nie je pre nekonformne mysliacich vlastencov príjemná.
Vybrali sme si takú zahraničnú garanciu bezpečnosti , ktorá nám popri ekonomickom rozvoji zabezpečuje podstatne viacej slobody. A s ňou aj, a to predovšetkým, príležitosť pre vlastný rozvoj. Bolo by nerozumné nevyužívať túto slobodu a neposunúť seba i celú spoločnosť o kúsok vpred.
A prečo by sa mal niekto hanbiť za názor niekoho iného? Takéto reakcie len potvrdili starú hru na rozumných, na jednotu a na čudákov. Na tých čo sa dokázali prispôsobiť a na tých mimo, ktorí tvrdošijne a nevedno prečo chcú vyjadriť svoj odlišný názor. Ak si takýchto ľudí nevážime, nevážime si ani slobodu. Potom sa paradoxne môže stať, že čoskoro vymeníme i zahranično-bezpečnostného garanta.
Chcem dať na zváženie, či tolerancia a rešpektovanie slobody, vrátane práva na vyjadrenie názoru, nie je najefektívnejším bezpečnostným systémom. Či práve tolerancia neumožňuje otvorenú diskusiu a vyzrievanie spoločenských postojov. Či vytvorenie neutrálneho štátu nebolo umožnené práve tým štátom s nadpriemernou mierou tolerancie. A či jej absencia nerozdeľuje spoločnosť tak fatálne, že priláka zvýšenú pozornosť cudzích mocností.