Historická cesta k demokratickému štátu viedla cez obmedzovanie moci suverénov a jej prenášanie na stále väčší počet subjektov: šľachtu, buržoáziu, ... V 18. storočí Montesquieu navrhol rozdeliť štátnu moc do troch centier, medzi moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Počet voličov do národných parlamentov sa zväčšoval o chudobnejších, o ženy, o mladších. Proti nahromadeniu moci v centrách sa posilňovali regionálne samosprávy a vytváralo sa množstvo ďalších a ďalších podobných mechanizmov.
V ideálnej demokratickej spoločnosti je moc rovnomerne rozložená medzi všetkých členov. Pričom demokratický nemusí byť len štát so svojou ústavou a zákonmi, ale aj manželstvo, rodina, pracovný kolektív, skupina priateľov,... Demokracia je citlivosť na vyrovnané rovnoprávne vzťahy. Preto je postavenie menšín v spoločnosti meradlom stupňa jej demokracie.
Každý je členom nejakej menšiny, (žena, dôchodca, manuálny robotník, chodec, ...), alebo by v nejakej veľmi rád bol (dlhovlasý muž, manžel Rómky, neskrytý homosexuál, ...), keby mu to neprinášalo spoločenské poníženie a nevýhody. Preto podporovanie tolerancie k menšinám je osobným záujmom každého jednotlivca, len nie každý sa k tomuto záveru dopracoval. Dovolím si tvrdiť, že veľká väčšina z nás rada niekoho skritizuje a poníži len v záujme posilnenia svojho postavenia, alebo svojej skupiny. Pričom tak robíme celkom prirodzene a temer si neuvedomuje nejaký zlý úmysel.
V podobnom postavení ako sú menšiny v štáte, sú najslabší jedinci v skupine. V demokracii sa nehľadajú ich najrôznejšie osobitosti na to, aby sa im „odobrala moc". Každý môže byť iný bez toho, aby bol neustále ponižovaný a ukracovaný o výhody, ktoré iným automaticky narastajú, trebárs len v lepšom cítení sa a väčšej odvahe.
Preto opakom k demokratickému systému, ktorý rozdrobuje moc na drobné je elitársky systém, ktorý naopak podporuje zoskupovanie sa moci do centra. Elitársky systém sa veľmi často vyskytuje v našich učiteľských kolektívoch. Vybrala som si ich, pretože ich poznám a tiež preto, že je v nich veľa členov na rovnakej formálnej mocenskej úrovni, ale nie faktickej. Potreba presadiť sa, alebo udržať si pracovné miesto vedie učiteľov ku "kolaborácii" s vedením, kde sa následne nahromadí príliš veľa moci. Učitelia sa tak stanú bezbranní voči akýmkoľvek rozhodnutiam vedenia. Výhody a povinnosti sa rozdeľujú nespravodlivo, objavuje sa politikárčenie, neraz aj šikanovanie učiteľov vedením, kolegami, prípadne aj zmanipulovanými žiakmi a rodičmi. Pôvodná snaha takéhoto správania sa, získať bezpečnú pozíciu, nebýva dosiahnutá. Strach a neistota zostávajú.
Čo s tým? Netreba žiadne veľké revolúcie. Treba prenášať moc z vedenia a elity na ostatných členov kolektívu a to je dlhodobá každodenná drobná „práca". Vedenie musí byť kritizované za nesprávne rozhodnutia, pričom kritizovať sa dá rôzne, každý na svoj spôsob, možno i vtipnou poznámkou počas obeda. Najideálnejšie je riešiť problémy na spoločnej schôdzi, alebo v čo najširšom kolektíve členov. Začať sa dá i s menej konfliktnými pracovnými problémami. Poznám školy, kde sa na schôdzi nediskutuje a predmetové komisie sa zvolávajú počas veľkej prestávky. V princípe tam, kde chýba otvorená komunikácia nemôže vzniknúť demokratická spoločnosť.
Odoberať moc mocným je možné pridávaním moci slabším. Stačí prejaviť slabšiemu sympatie najlepšie priamo pred vedením, členmi elity a čo najširšou verejnosťou, nie len medzi štyrmi očami, alebo v malej uzatvorenej skupinke, ako je to v problémových situáciách u nás bežné.
Spôsobov ako podporiť slabších členov a vytvárať spravodlivý systém sa dá nájsť veľa. Dôležité je uvedomiť si, že aj malé snahy sa nabaľujú ako snehová guľa a prinášajú výsledky. Demokraciu si treba vytvoriť. Nespadne ani zo Sovietskeho Zväzu ani zo Spojených štátov.
Bezpečie a slušnosť má určite vyššiu hodnotu ako hrubý a lacný úspech. A zdá sa, že najlepšie bezpečie pred aroganciou moci je vo vytvorení takéhoto vzájomného ochranného systému.
