Deň prvý
Letíme z Brna, už na diaľničnom prechode zisťujeme, že tu česká koruna neoslabila. Opakuje sa to aj na brnenskom letisku, kde ešte nezačali používať platobné terminály. Z baru pozorujeme miestny aircraft spotting. Hlúčik ľudí sleduje prílety a odlety lietadiel.
V odletovej hale sa navzájom premeriavame s ľuďmi v šľapkách. Smerujú do Hurghady. V zimných vetrovkách pri dvadsiatich stupňoch vyzeráme komicky.
V Londýne prestúpime na naše lietadlo do vytúženého Keflaviku. Po vyše desiatich hodinách na cestách pristávame na modernom letisku. Pred vyzdvihnutím batožiny si čítame vikingské príslovie z Hávamálu. “Cestovateľ nemôže niesť lepšie bremeno ako múdrosť.” Sprievodca nás vezie na večeru do reštaurácie v prístave. Pri vchode do pekného domčeku stoja dva biele slony. Namiesto ponuky rýb tu snedé ženy pripravujú indickú kuchyňu. Vyberám si polievku dňa. Prekonala som 2935 km severozápadným smerom, aby som si dala taliansku minestrone.
Napriek pokročilej hodine slnko nezapadá. V terénnom aute sa prevezieme po poloostrove Reykjanes. Po ceste vidíme zopár fotogenických majákov. Zastavíme sa pri symbolickom moste medzi európskym a americkým kontinentom. Omočíme sa aj v Modrej lagúne, kde má voda farbu ľadu. Z horúcich prameňov Gunnuhver stúpa para. Míňame obrovskú sušiareň, kde vo voľnom priestranstve visia stovky rýb.
Prechádzame cez tajomné lávové polia poloostrova Reykjanes a už máme na dohľad svetlá malého veľkomesta Reykjavík. Na tomto mieste vybudoval svoju farmu prvý osadník. Mesto odvodilo svoje meno “Dymová zátoka” podľa stúpajúcich stĺpov pary, z vyvierajúcich horúcich prameňov v tejto oblasti. Našu úvodnú noc sme strávili v centre mesta. O polnoci sa vyhrievame v horúcom bazéniku za domom. Sú asi 4 stupne pod nulou. To vyhriatie sa hodí o chvíľu neskôr, keď stojím vymknutá v mokrých plávkach na ulici pred domom a snažím sa klopkaním na okno zobudiť spolucestujúceho.
Deň druhý
Ráno sa peši vyberieme na obhliadku radnice pri jazere Tjörnin, ktorú navrhli islandskí architekti zo Studio Granda. Stavba oslavuje symbol Islandu, tečúcu vodu machovými stenami. Teraz sú zamrznuté a vyzerajú ako zo skla.
Nasleduje pózovanie pri soche neznámeho úradníka. Mnohé krajiny majú pamätníky venované neznámym vojakom, možno len Island má sochu oslavujúcu nevďačnú a anonymnú prácu byrokratov.
Pokračujeme k dominante Reykjavíku kostolu Hallgrímskirkja tvare vesmírnej rakety. Pred ním sa týči socha Leifa Erikssona (970 – 1020), ktorý bol v Amerike pred Kolumbom. Na vyhliadku z veže už nejdeme to si nechávame na budúce.
Začína poriadne fúkať, je len pár stupňov pod nulou, ale pocitovo je ešte chladnejšie. Presúvame sa do záhrady, kde sú jedinečné sochy Einara Jónssona. Pripomínajú symbolické umenie starého Egypta. Duchovne bol sochár spriaznený s Williamom Blakeom.
Počasie nas zahnalo do auta. Odvezieme sa k Höfði, tu sa v roku 1986 stretli Gorbačov s Reaganom. Hostila ich prvá prezidentka na svete Vigdís Finnbogadóttir. Presúvame sa do nádhernej koncertnej haly Harpa. Na Island sa kvôli architektúre nechodí. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo, Harpa v roku 2013 zaslúžene získala európsku cenu Miesa van der Rohe za súčasnú architektúru.
Harpa Autori sú z ateliérov: Iceland Batteríid architects; Henning Larsen Architects; Studio Olafur Eliasson.
Presúvame sa do tržnice. Po ceste sa stavíme v najlepšom stánku s hotdogmi na Islande. V roku 2004 si tu jeden dal aj Bill Clinton. V tržnici sú stánky s rybami, pletenými svetrami, starými knihami ale aj šperkami z lávy. Zážitky chvíľu vstrebávame v cukrárni, ale už sa musíme pohnúť na zlatý okruh.
Začneme kalderou, kráterovou priehlbinou s obrovským priemerom. Vznikla rozmetaním vrcholu sopky výbuchom. Jej kruhové sopečné hrdlo je naplnené vodou. Súčasťou zlatého okruhu je aj národný park Þingvellir, v ktorom sa nakrúcala štvrtá séria Hry o tróny, ale hlavne na tomto historickom mieste pri veľkom jazere vznikol okolo roku 930 islandský parlament Alþingi. Park sa nachádza na území významného geologického zlomu, vďaka čomu má neopakovateľnú scenériu. Pokračujeme ku Geysir, je tu strašná zima, tak sa zohrejeme vynikajúcou jahňacou polievkou. Ohromný vodopád Gullfoss prebehneme, lebo počasie sa horší.
Deň tretí
Dnes ideme na juh. Víta nás brána na Island mys Dyrhólaey. Celý deň putujeme po ceste #1 popod magické hory v blízkosti pobrežia. Počas jedného dňa sa môžeme dotknúť ľadovca aj morskej vody. Znovu sme zahltení dojmami. Sem tam celé auto posunie meter doprava alebo doľava piesková búrka. Nášho vodiča to nevyvedie z miery. Našťastie iné auto stretneme len málokedy. Po ceste je mnoho nádherných prírodných úkazov a miest na ktorých sú opísané dejiny Islandu v Knihe osídlenia - Landnámabók, Njal’s Saga a Sturlunga Saga.
Vodopád Seljalandsfoss je trošku omrznutý, takže sa nedá obísť. Čierna piesková pláž Reynisfjara so stĺpcovitými čadičovými útvarmi a jaskyňami vytesanými oceánom sa nám ukáže z vyhliadky. Vidíme aj sochy skamenelých trolov. Na obed stojíme v mestečku Vík. Alka Bielobradá ešte nepriletela, zato celý večer sledujeme stáda rozprávkových sobov a obrovské kŕdle migrujúcich labutí. Na Svínafellsjökull vidíme krásne modrý ľadovec, ku ktorému sa prejdeme a dotkneme sa ho. Nasleduje ľadovcové jazero Jökulsárlón, kde nám mávajú tulene plávajúce medzi kryhami.
Jules Verne popisuje krajinu, ktorou sme prechádzali takto: “Island nemá vůbec vrstvy usazenin. Skládá se pouze ze sopečných tufů. To znamená, zeje vytvořen nakupením kamenů a skal porézní struktury. Pochody vzniku vyvřelin byly vystřídány projevy sopečnými. Novými krátery unikala napřed čedičová hmota, jejíž nejtypičtější vzory nám ukazovala planina, kudy jsme právě šli. Kráčeli jsme po těžkých, tmavě šedých skálách, které ochlazením vykrystalizovaly v šestiboké hranoly. V dálce jsme viděli množství plochých kuželů, i ty byly kdysi ohnivými krátery.”
Deň štvrtý
Presúvame sa na sever. Rozlúčime sa s majiteľmi penziónu, ktorí bývajú v nádhernej zátoke a priznávajú a k závislosti na výhlade na ňu. Kontrolujeme podmienky na ceste. Je silný vietor ako včera, ale cesta nie je uzavretá. Len čo vyjdeme na kopec z fjordu v ktorom sme spali, začína fúkať. Fúka a sneží celú cestu na Mývatn. Patníky pri ceste sú žlté. Najprv vidíme tri za sebou, potom dva a nakoniec ťažko čo i len jeden. V najhoršom momente nám ukáže cestu terénne auto prichádzajúce oproti s drobnučkou usmievajúcou Asiatkou za volantom.
Po prekonaní priesmyku si zájdeme na kávu do maštale. Miestny farmár ju predelil sklenenou priečkou, takže pri jedení mozarelly sa môžete pozerať do očí krave, ktorej mlieko bolo použité. Je tu veľmi príjemná atmosféra a ťažko sa nám odchádza.
Stratili sme veľa času, preto si zaujímavosti pri komáriom jazere nechávame na leto a presúvame sa do hlavného mesta severu Akureyri. Aj keď je to najväčšie mesto v tejto časti krajiny, jeho populácia dosahuje necelých 20 000 obyvateľov. Pôsobí pohodovým dojmom, leží v zátoke. Manažér hostela, kde sme ubytovaní mi potvrdil, že je to najlepšie miesto na výchovu detí. Majú športoviská, plaváreň, vlastnú univerzitu a to všetko bez nutnosti dochádzania. Plaváreň si vyskúšame a dve hodiny nám ubehnú ako voda. Večer sedíme v príjemnom bare a vyplavujeme endorfíny. Niektorí z nás sú ešte hladní. Zájdeme teda do zmrzlinárne. Dáme si smoothie a zmrzlinu. Potom ale zistíme, že smoothie má v sebe už zmrzlinu. Toľko zmrzliny pokope som už dlho nevidela.
Deň piaty
Pokračujeme v ceste po severnom pobreží. Naše pohľady sú upreté na more. Dúfame, že uvidíme veľrybu. Znovu sme vo vulkanickom laboratóriu. Na tvaroch hôr je vidieť ako si razili cestu ľadovce.
Zavítame do malebného mestečka Holar. Je tu univerzita, plaváreň, žrebčín a pivovar. Ako hovorí Tóta, ktorá tu žije a pracuje, nie je dôvod odtiaľto odchádzať. Môžeme sa ísť prejsť aj do lesa, keby sme chceli, ukazuje skupinku stromov. Žije tu šesťdesiat obyvateľov a osemdesiat študentov. Pýtam sa ako stará je univerzita, lebo všetky jej budovy sú veľmi moderné. Nejaký ten rôčik už to je, bola založená v roku 1106. Po vynikajúcom obede v školskej jedálni pokračujeme ďalej na západ.
Chystáme sa na poloostrov v západnej časti ostrova s menom Westfjords. Býva pasovaný za “najslávnejšie neznáme miesto na Islande”. Zvláštne tvarovaný poloostrov je izolovaný a veľkolepý. Pre turistov je tu zatiaľ miesta dosť, lebo obyvateľov je 7 400, takže každý má takmer 1,2 km2 osobného priestoru. Našťastie izolovaný neznamená nedosažiteľný. Napriek tomu sa rozhodneme ísť iba na jeho južnú časť. Niektoré cesty na severe sú neprejazdné. Čaká nás putovanie šotolinovými cestami okolo fjordov. Niekde je príkre stúpanie, potom zase klesanie. Príroda je zatiaľ nedotknutá a takmer neobývaná. Útesy a údolia sú plné vtákov. Opustené zálivy ponúkajú chvíle ticha a pokoja. Vzdialenosti sú veľké a zálivy sú hlboké. Cestou stretneme iba zopár áut a polárnu líšku.
Dnes spíme na farme uprostred ničoho. Cez more sa pozeráme na rozprávkové Snaefelsness. Popri pláži vedie cesta. Raz za pol hodinu všetci skríkneme: “Auto!”
Deň šiesty
Ráno sa ideme prejsť na pláž. Je plná kamienkov. Tie ale divne chrumkajú pod nohami. Pri bližšom pohľade vidíme, že je posiata mušľami všetkých tvarov a veľkostí. Tu sa lastúry nezbierajú, tu sa iba zhŕňajú.
Cesta na Ísafjörður je stále neprejazdná, pokračujeme teda na juh na Snæfellsnes do malebného prístavu Stykkishólmur. Tento poloostrov v tvare ohlodanej kosti má dôležitú úlohu vo verneovke Cesta do stredu Zeme. Práve cez 700 000 rokov starý vulkán Snæfellsjökull sa hrdinovia spustili do hlbín Zeme. My ho ale obchádzame, skontrolujeme posledné ubytovanie pre naše letné výpravy a pokračujeme do Reykjavíku.
Noc strávime v byte s nádherným výhľadom na mesto. Vybrali sme sa na starú plaváreň, ale bohužiaľ je zatvorená. Prejdeme sa teda po meste. Navštívime hostel Kex, ktorý je ako vždy plný cudzincov, hudobníkov, štrngajúcich pohárov a príborov. Z veľkých okien bývalej továrne na cukrovinky je výhľad na more. Pri vchode je malé retro holičstvo so starým kreslom, holič čaká na ďalšieho zákazníka.
Deň siedmy
Ráno o siedmej opúšťame Reykjavík, cestou cez lávové polia plné elfov v Reykjanes sa lúčime s ostrovom. Čaká nás tritisíc kilometrov dlhá cesta domov. Kúsok z nás na ostrove zostal. Našťastie sa o dva mesiace vraciame s prvou výpravou, tak to tak nebolí.
