"Ľudia tu kávu nepijú na povzbudenie. Je to spôsob ako si pre seba ukradnúť pätnásť minút. Uznávaná ospravedlnenka pre rodinných príslušníkov i zamestnávateľa." hovorí mi tmavovlasá dievčina v tureckých nohaviciach, keď predo mňa pokladá kávu. Sme v Mostare. Sedíme priamo pri Starom moste, podľa ktorého sa mesto volá. Je obliehaný turistami, ale v tejto malej pražiarni je kľud. Tu sa zastavil čas. Z kaviarne máme výhľad na mešitu, ktorú navštevujú turisti aj veriaci.
Dievčina mi začne vysvetľovať rozdiel medzi tureckou a bosenskou kávou. Turci nechajú vodu v džezve zovrieť spolu s cukrom. Oproti tomu, Bosenci v džezvu nevaria len do nej kávu zalejú. Potom zoberie lyžičku a naberie troška studenej vody, z pohára v ktorom sa topia kocky ľadu. "Na káve je najvzácejšia jemná pena, ktorá vznikne pri hrdle džezvy.", vysvetlí mi. Vleje studenú vodu džezvy a začne kávu miešať. Postupne sa vytvára kávová pena. Keďže som si objednala kávu len ja, je celá moja. Preloží mi ju lyžičkou do koflíka a prileje kávu. Káva nie je sladká, preto vyberie z cukorničky kocku cukru. Kúsok z nej odlomí a ponúkne mi ju. Môžem si ju namočiť do kávy, obliznúť a potom sa napiť. Už viem čo mi to pripomína. Kedysi mi otec spomínal ruský spôsob pitia čaj s kockou cukru medzi zubami. Alebo je tu druhá možnosť. V malej miske mi naservírovala aj mäkkú kocku tureckého medu. Môžem si z nej odkusovať a zapíjať sladkosť kávou. Celý tento obrad ma natoľko fascinuje, že sa na druhý deň vraciam. Kávu sa snažím pripraviť si sama, poučená zo včerajšia. Ale akosi sa mi pena nevytvára a na povrchu mi stále zostávaju pomleté zrnká kávy. Vtom prichádza syn Almy, majiteľky pražiarne a ponúka nápravu. Začne miešať a vytvorí sa krásna pena. "Chce to len svoj čas.", hovorí s úsmevom.
Pripomína mi to Starý most. Bol za vojny v roku 1993 zničený. Ale Mostarčania ho v kľude o desať rokov za medzinárodnej podpory postavili znovu. Použili pôvodnú technológu používanú za Osmanskej ríše.
