Vtom mi zvoní telefón, Jon je v kaviarni a nevidí ma. Už sme aj zistili prečo. Som v kaviarni reťazca Kaffitár, ale na inej adrese. Jon má auto, takže príde za mnou.
Keď ho čakám, rozmýšľam nad stretnutiami s neznámymi, na ktoré v ostatnom čase chodím. Nie som vyberavá, čo sa týka veku ani pohlavia. Prvá bola Edda. Jej profil na Coachsurfingu by možno citlivejšie povahy odradil, ale ja som sa nedala. Edda nemá rada cestovateľov, ktorý chcú len zadarmo prespať. Má postavu Věstonickej Venuše a kútiky úst jej klesajú. Zašli sme do Volcano House café. Pozvala som ju na čaj, sadli sme si k mape Islandu a Edda sa začala usmievať. V očiach jej zasvietili iskričky. Zanietene mi rozprávala o ľadovci, sopkách a fjordoch, pozreli sme si výstavu nerastov a lávy a na ceste domov sme prebrali zopár islandských spisovateľov. Tých je tu dosť, lebo každý desiaty Islanďan je publikovaný autor. Išli sme popri divadle, kde práve hrali hru podla knihy Andělé všehomíra od E. M. Gudmundssona. O pár dní mi Edda požičia túto v angličtine knihu z knižnice. Pri ďalšom stretnutí sa spolu neskutočne bavíme na čiernom humore Hugleikura Dagssona.
Druhé stretnutie malo byť v kaviarni, ale Halldor ma nakoniec pozval na večeru k nemu domov. V ten deň snežilo. Cestovala som tam vyše pol hodiny autobusom a trošku som sa bála. Predstavovala som si temné scénare podľa škadinávskych detektíviek. Našla som rodinný dom so svetielkami v okne. Halldor ma privítal a previedol po priestrannom dome s veľkými oknami, ktorý takmer celý sám postavil. Keď zavoňala jahňacina z rúry, opadol zo mňa strach. Pri pohári vína sme sa veľmi dobre porozprávali o cestovaní. Pri jedle sme prebrali naše rodiny a vzťahy a pri domácej marcipánovej zmrzline sme sa rozprávali o práci. Potom mi Halldor povedal, že je práve v televízii veľmi dôležitý zápas v handballe Island proti Dánsku. Bol čas ísť na spiatočný autobus.
Tretí Reykjavičan je Američan, ktorý už dlho žije na Islande. V kaviarni sme prebrali zopár faktov o Slovensku a histórii strednej Európy. Potom sme sa úprimne bavili na generačných rozdieloch. Darren učí študentov Islandskej filmovej školy herectvo. Ja sa teraz tiež pohybujem hlavne medzi mladými ľuďmi. Ak niekto z nich už dosiahol dvadsaťpäť rokov, zvykne hovoriť: “When I was young.” S týmto Američanom v šmrncovnom klobúčiku sa ešte rada stretnem.
O pätnásť minút prichádza Jon, kaviareň práve zatvárajú, tak sa presúvame na iné miesto. Tento Islanďan rád cestuje. Bol v Sankt Petersburgu, Číne a Indonézii. Presne tam by som sa rada pozrela. Vyše hodiny sa rozprávame o hudbe, filmoch, dobrovoľníctve a cestovateľoch. Nedávno u neho bol na návšteve človek, ktorý sa rozhodol, že bude rok cestovať a potom začne pracovať. Po roku sa ale rozhodol, že si to ešte o 6 mesiacov predĺži. Cestovanie je návykové.
