Vyrážame na výlet do Snafellsnes. Teším sa na to už niekoľko mesiacov. Má to byť miniatúra Islandu. Uvidíme sopky, ľadovec i horúce pramene. Slniečko svieti, mám aj slnečné okuliare. Dám si ich dole, keď vchádzame do tunela pod Hvalfjör?ur. Má 6 kilometrov a vedie pod Zálivom veľrýb. Je to jediné miesto, kde sa na Islande platí mýto. Aj to sa prestane platiť v roku 2018. Súkromný investor si stanovil 20 rokov na splatenie investície. Ušetríme tak 45 kilometrov dlhú cestu vedúcu okolo zálivu. Je v ňom stále pracujúca továreň na spracovanie veľrýb. Neuvidíme ani bývalú britskú a americkú vojenskú základňu. Zato ušetríme hodinu cesty.
Na druhom konci tunela už okuliare nepotrebujem. Začalo snežiť a obloha sa zatiahla. Na Islande sa hovorí: “Ak sa Ti nepáči počasie, počkaj päť minút.” Bohužiaľ to niekedy platí aj opačne.
Naša prvá zastávka je Ytri-Tunga. Je to pláž pri opustenej farme. Okrem nádherného Atlantického oceánu sa tu dajú pozorovať kolónie tuleňov. Dnes tulene chýbajú. Pri návrate k minibusu vidím jedného z veľkej diaľky, ale už nastal čas odchodu, tak poslušne nasadám.
Blížime sa k obrovskej vyhasnutej sopke pokrytej ľadovcom. Volá sa Snaefellsjökull. Presne do nej zostúpil Otto Lidenbrock, hrdina verneovky Cesta do stredu zeme. Vystúpime v prístave dedinky Arnarstapi. V prístave sú skalné veže. Mám pocit, že každú chvíľu pripláva loď s pirátmi. Z vyhliadky obdivujeme čierne skaly posiate čajkami a ich bielymi exkrementami. Sú veľmi hlučné. Užívam si ich škriekanie a údery obrovských vĺn. Popri pobreží vedie chodníček. Foťáky cvakajú o život. Neviem, či mám fotiť oceán, sopku a malebné domčeky alebo si iba vychutnávať prechádzku. Niektoré obrovské skaly vyzerajú ako morské príšery. V závere sa na ne pozerám cez obrovskú skalnú bránu. Chápem, prečo je Island taká obľúbená lokácia pre fantasy filmy.
Po ceste máme ešte niekoľko nádherných zastávok. Posledné občerstvenie je v Grundafjordur. Dávame si kávu a skvelé hranolčeky. Všetci sú šťastní a unavení. Tešíme sa, ako si v aute pospíme cestou späť. Nasadáme a náš šofér mi hovorí, že pôjdeme okolo zálivu, kde bývajú veľryby. Pozorovanie veľrýb je na Islande veľmi rozšírená atrakcia pre turistov. Ak si kúpia lístok a nič nevidia, dostanú náhradný lístok. Väčšina z nich je tu nakrátko a tak ho nevyužijú. Nemyslím si teda, že budeme mať šťastie. Okrem toho zážitkov už dnes bolo dosť. Pred mostom stoja autá s blikačkami. Moji kolegovia začnú kričať: “Run, run!” Vybiehame za minibusu, niekto bez bundy, ja bez fotoaparátu. Niekto mi ho našťastie podá a utekáme. Pred nami je skupina veľrýb. Skáču vo vode. Proste sa predvádzajú. My stojíme na moste a vykrikujeme od šťastia. Všetci fotia. Zrazu sa priblížia a my stojíme rovno nad párom s mláďaťom. Sú čierne s bielymi škvrnami a na chrbte majú žraločiu plutvu. Niekoľko minút nám pózujú v prúde vody priamo pod nami. Zaplním celú kartu vo fotoaparáte. Konečne sa môžem slobodne pozerať. Veľryby podplávajú most a smerujú na more. Stále vyskakujú z vody. Nám začína dochádzať, čo sme zažili. Mám chuť niekoho silno objať. Nikoho vhodného nevidím. Tak vyberám telefón a volám mojej dcére. Celá nadšená jej hovorím o mojom zážitku, ale veľmi ju to nezaujme.
Neskôr si pozerám aký druh veľryby sme to vlastne videli. Kosatka sa v angličtine volá Orca. Snažia sa to uprednostniť pred starším Killer whale - Veľryba zabijak.
