Nepamätám sa už, či niekto z nás rozumel textom. Skôr nie. Jeho hlas a naliehavý tón balád nám postačoval. Prečítala som vtedy aj jeho knihu “A uzřela oslice anděla”. Vymyslené slová a absencia deja nič neuľahčovali. Petrovi Novákovi som ju vracala s tým, že som ju asi nepochopila. Len na mňa opovržlivo pozrel. Nick Cave bol Boh.
V ostatných dvadsiatich rokoch som jeho tvorbu ale prestala sledovať. Jeho piesne pre mňa už nemali taký význam. Jeho hlas nejako zovšednel. Možno, že som menej riešila ako mám žiť život. Proste som ho žila.
Dnes som na festivale videla “20,000 Days on Earth”. Je to 24 hodín zo života Nicka Cavea. Bola som zvedavá, ako sa zmenil. Začiatok preblikol flashbackom obrázkov z jeho života. Nasledoval záber na Cavea v posteli ako hypnotizuje budík. V ďalšom sedí v pracovni plnej artefaktov z jeho života. Píše texty na písacom stroji. Pomalé tempo vo mne vzbudilo pochybnosti. Kamera bola ale veľmi dobrá.
Na návšteve u psychoanalytika urobil Cave prvý vtip. Nasledoval ďalší. Úplne zbúral moju predstavu o ňom. A bola som rada. Nick Cave žije a je vo forme. Vrcholom filmu je pre mňa scéna, kde rozpráva ako prvý krát stretol svoju manželku Susie Bick. Stojí v premietacej miestnosti, hľadí na jej fotografiu a básni o nej. Jeho slová sa postupne premieňajú na sled obrázkov na monitore náhodou postaveného bokom. Žiadne hovoriace hlavy. Žiadne výlevy kolegov a príbuzných. Aj keď sa prevezie v aute s Kylie Minogue. Tvorcovia filmu Iain Forsyth & Jane Pollard asi zachytili umenie. To čo nás robí, akí sme. Zasa riešim, ako budem žiť môj život a počúvam k tomu Nicka Cavea.
