Každý štvrtok si otec kupoval novú knihu a väčšinou nezostal pri jednej. Dodnes sa mi sníva, ako sme ich balili, keď sa rodičia sťahovali. Všetky knihy sme pretriedili, rozdali alebo zabalili. Celí šťastní sme vošli do druhej miestnosti a tam stáli ďalšie knižnice.
Ja som si na knihy z môjho trojizbového bytu zaobstarala obzvlášť pevné krabice z Ikea. Na boku mali obrázok sťahovacieho auta a hrdý nápis do 30 kg. Podarilo sa mi každú knižnicu z jednotlivých izieb napratať do dvoch krabíc. Bola som na seba veľmi pyšná. Až kým som plnú krabicu nechcela zdvihnúť. Nešli mi prestrčiť prsty do úchytiek a keď som sa tam prepracovala, odtrhli sa. Bohužiaľ do krabíc sa zrejme zmestilo podstatne viacej ako 30 kíl kníh.
Knihy som prevážala ešte pred sťahovaním. Nakladala som ich na rudlu. Tento vynález si neviem vynachváliť. Aj keď som niekedy musela skrátiť rúčku. Príliš ťažké krabice sa nechceli len tak nakloniť. Hrozili, že ju zlomia. Do výťahu to išlo hravo. Ale naša bytovka má zvýšené prízemie. Preto ma čakali schody. Našťastie je na nich rampa pre kočíky. Po nich som krabice stiahla takmer bez problémov. Iba zo dve sa snažili byť rýchejšie ako ja. Pri štvrtej sa dá povedať, že mi to už išlo hladko. Bolo to vidno aj na susedovom uznanlivom pohľade, pofajčieval práve na priedomí.
Aj keď sa snažím kupovať menej kníh, ako kedysi môj otec, krabice zapratali skoro celú prenajatú pivnicu. Mnohé z tých kníh už nikdy nebudem čítať, veľa z nich som čítala viackrát a niektoré stále čakajú na prečítanie. Napriek tomu som vedela vytriediť len zopár ženských románov. Nie je to ako so šatami, športovými potrebami alebo nábytkom. Knihy so mnou zostávajú po celý život.
