Nebola len prvou prezidentkou, je aj jednou z prvých nevydatých žien, ktoré si na Islande adoptovali dieťa.
Dnes osemdesiatriročná Vigdís bola pred zvolením do úradu riaditeľkou divadla. Vo funkčnom období nenosila kostým. Využila oficiálne príležitosti na propagáciu islandskej vlny, šiat a svetrov, ktoré Islanďania v tom čase začínali propagovať v zahraničí. Na návštevu kráľovnej Margaret si preto obliekla kabát z ovčieho rúna. Pripadala si ako snehová guľa. Kráľovná bola v norkovom kožuchu a noviny napísali: “Prezidentka v ovčom kožúšku, kráľovná v kožušine.” Zrejme to malo význam, lebo dnes takmer žiadny turista z Islandu neodíde bez svetra z ovčej vlny.
Podľa Vigdís je pozícia prezidenta o ľuďoch. O porozumení a vcítení sa do myslenia a pocitov občanov. Prezident nie je politik, preto nemiešala politiku a prezidentský post. Ak by nesúhlasila s rozhodnutím parlamentu, bola pripravená rezignovať a nie vracať zákony, ktoré sa jej nepáčia. Bola volená priamou voľbou. Stala sa tak hovorcom islandského ľudu. Napriek tomu, že mala veľmi jasné politické názory, nemala potrebu ich zverejňovať. Dôležitejšie boli názory občanov. Podľa islandskej ústavy je totiž prezident nestranník a deleguje výkonnú moc do rúk vlády.
Islandský spôsob myslenia je podobne ako slovenský prepojený s prírodou. Islanďania musia dostať seno do stodoly, predtým ako začne pršať. Musia chytiť tresku, predtým ako odpláve. Potrebujú mať veci urobené, sú netrpezliví a tvrdohlaví a veľmi si trvajú na svojej pravde. Neovládajú umenie diskusie, nemajú vo svojej povahe filozofiu, preto ich výmeny názorov môžu byť veľmi tvrdé. V súčasnosti na Islande prebiehajú veľké spory o vstupe do Európskej únie. Vigdís sa domnieva, že by sa ľudia mali sústrediť na dôležité veci. Mali by sa zamerať na svoju identitu, materinský jazyk a v neposlednom rade prírodu.
Želala by som si, aby Fico alebo Kiska boli aspoň trošku ako Vigdís Finnbogadóttir. Žiaľ, neviem si ani jedného z nich predstaviť v ovčom rúne.
