Stretli sme sa po II. svetovej vojne, on ako starý dôchodca a ja ako malý chlapec. Spoločenská deľba práce nám pridelila rovnakú úlohu, starostlivosť o domácu hydinu. On už "nie súci" a ja ešte "nie súci" na ozajstnú robotu. Spoločenstvo dôchodcov a detí tvorilo akúsi škôlku, deti neboli bez dozoru a dôchodcovia boli užitoční. Samozrejme, že sme veľa spolu rozprávali, pre nás boli zaujímavé hlavne zážitky z I. svetovej vojny.
"Náš" dedko narukoval ako vojak rakúsko - uhorskej c. a k. armády. Bojoval na východnom fronte, proti Rusom. V tých časoch bolo zvykom dodržiavať obedňajšiu prestávku, vojaci nemali čo jesť, tak hrali karty. Zabratí do hry si nevšimli koniec prestávky, do reality ich vrátil ruský vojak, stojaci pri ich zákope, ktorý ich vyzval na odovzdanie zbraní a odchod do zajatia. Vojaci mu hádzali pušky k nohám aj so spŕškou nadávok na celú vojnu a toho kto ju vymyslel. Ruský vojak im postupne podal ruku, aby ich povyťahoval zo zákopu a napokon ukázal cestu do zajatia. Zajatci tam nastúpili do vlaku, ktorý ich odviezol "na Sibír." Tam vykonávali rôzne ženijné práce pre armádu. Najzaujímavejšie bolo vyslobodenie vlaku zo snehových závejov, alebo stavba železnice cez more. Keď voda zamrzla, zajatci položili na ľad koľaje, po koľajach privážal vlak ďalšie koľaje až takto postavili celú trať. Napokon navŕtali ľad, koľaje zaťažili vlakom tak, aby voda zaliala železničné podvaly niekoľko centimetrov a nechali zamrznúť. Takto trať slúžila až do jari, keď ju rozobrali. Dedko si zajatie pochvaľoval, oproti pobytu na fronte, získal pravidelnú stravu, ubytovanie pod pevnou strechou a nemusel sa obávať o svoj život. Strážil ich síce jeden vojak, ktorý ich každý deň spočítal, robil to zrejme kvôli proviantu. Inak mu bolo celkom jedno koľko má zajatcov, zrejme predpokladal, že rozľahlá a neznáma krajina ich odradí od úteku.
Ruské poľnohospodárstvo trpelo nedostatkom pracovných síl, muži boli predsa na vojne, preto gazdovia hľadali robotníkov kde mohli, aj v zajateckom tábore. Napokon sa spolu s kamarátom dali naverbovať na poľnohospodárske práce, za ubytovanie a stravu. Pozornosť dedinčanov však upútali niečím iným, vedeli čítať a písať. A tak im pribudlo aj čítanie listov prichádzajúcich od vojakov z frontu a písanie listov opačným smerom. Dovtedy takúto službu robil miestny pop, za úhradu poľnohospodárskymi produktami.
Naši dvaja hrdinovia pomohli dedinčanom aj s ďalším vážnym problémom, nedostatkom alkoholu. Cárska vláda, v očakávaní revolúcie, zakázala distribúciu vodky. Ľudia očakávali revolúciu v nádeji, že zruší zákaz alkoholu. Naši hrdinovia sa rozhodli vyrobiť alkohol doma, preto dali kvasiť obilie, aby ho vyrobili. Gazda, spolu so susedom, pozorne sledovali celý proces, až do úplného konca, čo bolo jeho úplné vypitie. Vážnosť našich hrdinov týmto činom veľmi vzrástla.
Odrezaní od sveta, nemali rozhlas ani noviny, začal ich trápiť nedostatok informácií. Jediné správy mali z listov ruských vojakov, ktoré prichádzali frontu. Z nich vyplývalo, že armáda je demoralizovaná a vojna už nebude dlho trvať. A tak usúdili, že je treba pobrať sa domov. Po rozlúčke a nabalení proviantu sa teda vydali na cestu. Na čierno vlakom a peši sa dostali na frontovú líniu. Zadržali ich až rakúsko - uhorskí vojaci a predviedli k veliteľovi. Ten, keď videl chlieb, ktorý mali u seba, prehlásil ich za bláznov, čo odchádzajú z krajiny, kde majú taký chlieb a idú do Rakúsko - Uhorska, kde je hlad. Povedal, že má dosť svojich starostí a nebude sa starať ešte aj o dvoch bláznov, nech mu zmiznú z očí. Tak sa pobrali peši domov. Doma sa dozvedeli, že vojna už skončila, monarchia tiež a máme republiku a oni patria k hrdinom, ktorí ju vybojovali.
.
