Začínam odznova žiť

Dvanásť rokov som sa venovala aktívnej kariére narkomanky, prostitútky a podvodníčky. Osobne si myslím, že tých rokov bolo „iba“ jedenásť, lebo som mala nejaké týždňové a mesačné pauzy. Toto Vlado Schwandtner u ktorého už pol roka žijem, odmieta uznať, ale nevadí, nech je po jeho. Keby bolo podľa mňa, tak by som pokračovala vo svojej závratnej kariére, nebyť toho, že som sa dostala do Budmeríc. No môj nápad to nebol. Všetko to „spískal“ môj priateľ Maťo, za čo som mu dnes vďačná, aj keď vtedy som to nevedela oceniť. Ak by sa to neudialo, tak som si istá, že dnes tieto riadky už nepíšem a ostávalo by mi možno pár týždňov života, ak vôbec nejaké.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (50)

Asi by som sa mala najskôr predstaviť. Slušne ma vychovali a tak viem, čo sa patrí. Opačným smerom sa to ubralo, až o zopár rokov neskôr. Myslím tým tú slušnú výchovu.
Volám sa Tatiana Melasová (ako je každému zrejmé, keď sa pozrie doprava), ale prischla mi prezývka Melisa, ktorú mi vymyslel práve Vlado. Kvôli tomu, že ľudia aj príbehy, o ktorých som písala sú skutočné a nikto z nás nechcel prísť k úrazu.

Tak už mám svoj blog. Zdá sa mi to až nemožné, pretože tomu predchádzali dlhé rozhovory hlavne s Vladom a tiež so sebou samou. Neviem, čo presne sa odo mňa očakáva, alebo neočakáva. Ponúknem to, čo mi ide najlepšie. Trepať papuľou a písať. Už som napísala zopár článkov na spoločnom blogu, ktoré, zdá sa, čitateľov zaujali, tak som sa rozhodla pokračovať na vlastnom piesočku..

Ešte nedávno to bolo inak. Jediným mojím plánom bolo čo najskôr umrieť. Prekazili mi to iní ľudia a ja sa priznám, že zo začiatku som mala problém zvyknúť si na myšlienku, že by som mala žiť. Dnes je to úplne inak. Mne sa zapáčilo žiť a ostatní si prajú moju smrť. Ale nie, robím si srandu. Aj keď v poslednej dobe často počúvam: „ Zabijem ťa, ak neprestaneš!“ Možno to vyznie čudne, ale rada to počúvam. Ľudia, ktorí mi to hovoria to vyslovujú s úsmevom na tvári a ja sa cítim viac živá ako kedykoľvek v mojom živote a myslím si, že oni to vnímajú podobne. Aby sme sa rozumeli, stváram vylomeniny, čo sa rovnajú asi tak predškolskému veku. A to ma drží pri živote. Dajte mi korálky, mŕtvu žabu alebo nejakú hru pre päťročné deti a som vo svojom živle. Chalan, čo sa tu „ lieči“ spolu so mnou ma prezýva: „ malé- zlé decko“ a musím uznať, že je to naozaj výstižné.

Prejsť si peklom znovuzrodenia, nie je vôbec jednoduché. Asi to bolo to najťažšie z celej mojej feťáckej kariéry. Nebudem opisovať absťáky ani depresie, či iné „lahôdky“, ktoré som si musela vychutnať. O tom sa Vlado napísal už dosť. Chcem len povedať, že pre mňa osobne bolo ťažké fungovať s triezvou hlavou a zvyknúť si, že problémy sa riešia aj inak, ako intravenózne. Mne pomohla kniha, ktorú ma donútil napísať Vlado. Donútil asi nebude to správne slovo, aj keď mi to zo začiatku prišlo nemysliteľné. Pri takej kravine, akou napísanie knihy v mojom chápaní určite je, som sa naučila veľa vecí. Síce som iba opisovala moju bezútešnú minulosť, no paradoxom ostáva, že mi to dalo veľa do budúcnosti. Pochopila som, že takto ďalej žiť nemienim. Kopec vecí ostalo nenapísaných a preto sa ich pokúsim napísať tu. Dúfam, že to k niečomu bude.

Momentálne si liečim chrípku a som rada, že som zo seba dostala aspoň toto. Sopeľ mi udiera na každú bunku môjho tela, ale som šťastná. Konečne si liečim aj niečo iné ako závislosť, absťáky a rany po vpichoch. A konečne si to neliečim heroínom ale niečím úplne iným. Celkom normálne a aj celkom fajn. Nikdy by som si nepomyslela, že budem mať rada chrípku.