Môžme byť ešte kamarátky?

Neviem či môžme byť kamarátky. Existujeme vedľa seba už dosť dlho na to, aby sme poznali jedna druhú. Prvé ťahy pera v prvej triede, spoločné prvé sväté prijímanie, príjmačky na osemročné gymnázium a o rok ho spoločne ukončíme. Dobre vieš, že sme sa prvých šesť rokov neznášali a mám taký pocit, že sme boli racionálnejšie ako teraz. Ty si myslíš, že si sa zmenila, no nie je to tak iba si narástla a naučila si sa viac skrývať svoju povahu. Aj ja som to robila, ale už ma to nebaví. Nebaví ma skrývať svoje názory keď sú iné ako tie Tvoje lebo inak hrozí výbuch. Nebaví ma keď vidím ako žiarliš, keď vidíš, že ja som v niečom lepšia ako Ty. V niečom, o čom si prevedčená, že je to len tvojou doménou. Nepáči sa mi keď vidím ako sa tešíš , že si zasa lepšia v niečom čo mne nejde. Tiež sa mi nepáči ako zhadzujš moje sny o budúcnosti s tým, že každý týždeň sú iné. Nie, nie sú každý týždeň iné, sú stále rovnaké len ich hneď nevytrúbim do sveta ako ty. Nemôžem sa pozerať aká si dôverčivá a skočíš na lep každému kto Ti povie niečo lichotivé.   Nie si všadebol, všetkovidel a všetkovie. Aj ty sa mýliš, to ale neznamená, že Ťa preto ľudia majú menej radi.  Zároveň ma štve, že vieš byť aj milá, keď sa na Teba hnevám najviac a nedokážem ti potom všetko povedať do očí. Dokážeš pomaháť ľudom. Jediná chápeš čo znamená, keď som naštvaná a síce, že sa hnevám na seba, samú seba vytáčam a na okolie to pôsobí ako hnev na iných. A najviac čo dokážeš je, že si to potom odo mňa necháš a počkáš kým ma to prejde a nič mi nevravíš.   Tak môžme byť ešte kamarátky? :D