Máme odporúčané necestovať. Tak necestujeme, no ani nesedíme doma. Nelákajú nás Tatry, kde si podľa medializovaných informácií turisti šliapu na päty a dýchajú na krk. No kedže žijeme na juhu, spravili sme kuk do mapy a objavili sme Tatu. Iba toť kúsok za našimi hranicami. Všetko kóšer a všetko bezpečne.
Môjho manžela náš jediný potomok a zachovávateľ rodu už od narodenia volá TATA. Môjmu mužovi sa toto pomenovanie hrozne páči a na slovko otec ani nereaguje. A keď sme zistili, že TATA je prenádherné historické mesto - iba na "dopľutie" u našich južných susedov, neváhali sme sa tam vybrať.
Takže TATA, mesto, ktorého zakladateľ síce nie je náš TATA, ale jeho pomenovanie sa odvodzuje od tatu - čiže otca. Mesto, ktoré je síce dnes za našimi južnými hranicami, no ešte v 15. storočí tam žilo aj slovenské obyvateľstvo.
Okrem toho sa aj toto mesto (podobne ako mnohé mestá v Maďarsku a zopár aj na slovenskej strane) nachádzalo na hranici - Limes Romanum - s Rímskou ríšou. Prirodzenou hranicou bol Dunaj, takže tu nachádzame stôp po Rimanoch až-až. Aj v samotnom meste Tata.
Okrem Rimanov, po ktorých sú tu stopy aj v samotnom historickom Tatskom hrade, svoj osobitý a čarovný ráz má toto mesto aj vďaka nášmu velikánovi Samuelovi Mikovínymu - veľkému odborníkovi na bane a šachty a na budovanie odvodňovacích zariadení - tzv. tajchov v Banskej Štiavnici a okolí. Nebyť jeho, Tata by bola jedným veľkým močiarom. No nie je.
Dnes je jej historické jadro vybudované na tzv. Öreg tó (Staré jazero) - čo je dielom nášho Samka Mikovínyho. Okrem toho, že v Štiavnici pôsobil na Banskej akadémii, stal sa prvým profesorom aj na Banskej akadémii v Tate (keďže aj táto oblasť- hoci tak na prvý pohľad nevyzerá je banícka oblasť).
A spravil to parádne. Síce za jeho čias tento jeho počin vyvolal aj vzbury, keďže tu bolo množstvo vodných mlynov a mlynári sa obávali, že vďaka priehrade im klesne voda v náhonoch a ich to zruinuje. Takže priehradu musel budovať za pomoci cisárskych vojsk. Dodnes mnohé z týchto mlynov stoja a keby to bolo potrebné, vedeli by fungovať aj v súčasnosti.
Vďaka vybudovanej priehrade sa Tata stala destináciou budapeštianskej smotánky. Dokonca aj samotní Esterházyovci tu mali svoj kaštieľ. A nie ledajaký. Pri kaštieli si dali vybudovať aj žrebčín a jazdiareň a tu sa krotili tie najúžastnejšie kone v celej Európe. Zamestnávali anglických džokejov a konali sa tu preteky európskeho významu, ktorých sa zúčastňovala smotánka z celého sveta. Dokonca aj Mária Terézia sa počas svojej plavby po Dunaji osobne zastavila v Tate.
No a tá smotánka tam chodieva dodnes. Okolo Öreg tó (Staré jazero) dodnes stoja vilky z obdobia sesecie, medzivojnové i tie súčasné. Vlastniť vilku a jachtu v Tate dodnes niečo znamená. Akoby ste sa nachádzali niekde na Jadrane. a to ste len toť, u susedov v Tate.
