Čo je za uvedenými skutočnosťami? Je za tým vari odkaz: zadĺžte sa, utrácajte a investujte do predražených bytov. Kam to ale povedie?
Nesplatené dlhy zaplatia sporitelia? Už dávno neplatí, že "haliere robia taniere", kúpnu silu halierových mincí už dávno ohlodala inflácia. Má zmysel sporiť euro ku euru? Tak už aj to je prekonané.
Na sporiteľov a veriteľov, držiacich vklady v bankách, majúcich svoje investície v dôchodkových a podielových fondoch investujúcich do dlhopisových aktív, číha "skrytá inflačná daň". O tejto dani sa nehlasuje v parlamente, vyplýva z „tlačenia“ peňazí – nafukovania bilancií bankového sektora. Politika centrálnych bánk naprieč poslednou dekádou stláča reálne výnosy finančných aktív. Súvisiaca politika finančnej represie sporiteľov a veriteľov má odrádzať od úspor a investícií, lebo reálny výnos po zohľadnení inflácie končí v mínuse. Napríklad: každý deň mínus 16 €, každý mesiac mínus 480 € a ročne mínus 5753 €. O toľko sa môže každoročne znižovať kúpyschopnosť peňazí pri výške vkladu 50.000 € do troch rokov. O tri roky to môže byť až mínus 17 260 €. Z hodoty 50.000 € tak môže zostať reálna hodnota už len 32.740 €.
Významné centrálne banky, pod rúškom postpandemickej obnovy, sa podľa riaditeľa odboru makroprudenciálnej politiky(proces identifikácie, sledovania, posudzovania a zmierňovania rizík, ktoré ohrozujú finančnú stabilitu) ČNB Jana Fraita priklonili k finančnej represii sporiteľov a zvýhodňovaniu dlžníkov: „Z ich komunikácie aj konkrétnych rozhodnutí sa dá usudzovať, že budú dlhšiu dobu preferovať výnimočne nízke úrokové sadzby, aj keď inflácia výnimočne nízka nebude.“
Aby sa reálna záťaž dlhu likvidovala, je potrebné, aby inflácia bola vyššia. Aj mierna jednociferná inflácia vie v priebehu dekády znížiť reálne záväzky dlžníkov napríklad až o polovicu.
Keď už sa dlhy nakúpili, bude to ovplyvňovať hospodársku politiku. Freitov blog „Finanční represe znovu na scéně?“ , publikovaný na oficiálnom blogu ČNB, poodhaľuje, čo bude táto politika obnášať. Nadmerné zadlženie môže vytvárať „tlaky na aktívnejšie používanie nástrojov finančnej represie,“ píše sa na blogu. Pomôcť majú nástoje, ktoré zaisťujú, že úrokové sadzby budú významne nižšie a stlačené. Oproti tomu bude zrejme inflácia viac tolerovaná a jej prejavy zľahčované.
Keď pretrvávajú riziká a neistoty a možno sa obávať, že trhové úrokové sadzby porastú, potom, za situácie vysokej zadlženosti vlád i súkromného sektora, má byť riešením práve útlak sporiteľov a veriteľov. V realite to čosi také znamená popustenie uzdy inflácii. Tak, ako sa naprieč históriou dialo.
Frait na blogu pripomína povojnovú situáciu v Spojených štátoch, kde bola finančná represia po druhej svetovej vojne aplikovaná. Úročenie z konzervatívnych aktív, napríklad bankových vkladov, bolo zastropované. Banky nesmeli vyplatiť vyšší úrok z vkladov, než stanovili regulátori. Aj keď boli zahraničné investície v tom čase obmedzované a cezhraničné toky kapitálu tiež – a občan usilujúci sa o investície v zahraničí musel prekonať nejednu prekážku – nakoniec sa stropy úročenia ukázali byť nie príliš funkčnými.
Aj keď Spojené štáty po druhej svetovej vojne mali dlh vo výške presahujúcej 100 % HDP, mohli v sformovanom menovom systéme držať niekoľko nasledujúcich dekád nízke úrokové sadzby. Uplynuli tri dekády a reálny dolárový dlh sa vtedy vďaka inflácii znížil asi na štvrtinu.
Podobne Veľká Británia mala po vojne dlh vyšší ako dvojnásobok ročného produktu, ale za tri dekády sa reálna hodnota inflačným znehodnotením súvisiacich záväzkov znížila na polovicu. Aj iné krajiny postupovali podobne. Dlhy sa splácajú, ale pomáha s tým inflácia a záporne reálne úrokové sadzby.
Inflačné dôsledky
Inflácia sa v 70. rokoch tak odtrhla z reťaze, že politika finančnej represie a nízkych úrokových sadzieb bola ďalej neudržateľná. Nedá sa prehliadnuť, že v 70. rokoch skončila väzba amerického dolára na zlato. „Pozastavenie zlatého štandardu bolo katalyzátorom spustenia úverovej expanzie a upevnenia pozície amerického dolára ako svetovej rezervnej meny, ktorá de facto nahradila zlato ako rezervu hlavných centrálnych bánk,“ píše španielsky ekonóm a publicista Daniell Lacalle na Twitteri. Pokračuje tým, ako zlatý štandard (po druhej svetovej vojne v podobe krytia dolára zlatom) bol „limitom pre monetárnu (je proces -politika-ktorým vláda, centrálna banka alebo iné menové inštitúcie reguluje množstvo peňazí v obehu a/alebo úrokovú mieru) a fiškálnu (ovplyvňovanie príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu s cieľom meniť kúpyschopný dopyt) nenásytnosť štátov a jeho porušenie prinieslo väčšie zadĺženie a zvrátenú motiváciu štátov preniesť súčasnú nerovnováhu na ďalšie generácie“.
Finančný útlak
Súvisiaca politika centrálnych bánk sa opiera o historické skúsenosti toho, ako sa dlhy rozpúšťali infláciou. Zodpovedajúca menová politika naprieč históriou napomohla tomu, že sa dlhy splácali v znehodnotených peniazoch. A pretože vyššie trhové úrokové sadzby predstavujú v kombinácii so zadĺženými domácnosťami, firmami a vládami smrteľný koktail, inflácia ordinovaná politikou centrálnych bánk má pomáhať dlžníkom a udržateľnému fungovaniu ekonomík.
Podľa webu Investopedia „finančná represia“ znamená opatrenia, ktorými vlády smerujú finančné prostriedky zo súkromného sektora k sebe, ako formu znižovania dlhu.“ Vlastne je to „zámerná politika, keď sporitelia získavajú výnosy pod mierou inflácie“. Slovami J. Fraita ide o uplatňovanie „nepriehľadnej dane z držby úročených aktív“. Dane, o ktorej sa nehlasuje v parlamente.
Centrálne banky realizujú politiku extrémne nízkych úrokových sadzieb a vlády získavajú nízkonákladové financovanie vládnych výdavkov. Sporitelia majú získavať výnosy pod mierou inflácie, aby bankám umožnili „poskytovať lacné pôžičky spoločnostiam a vládam a znižovať záťaž splácania“, píše sa na Wikipédii.
Zmeny v portfóliách
Oná v poslednej dekáde a v priebehu pandémie vzniknutá pyramída dlhov tak ovplyvní aj spôsoby vykonávania hospodárskej politiky. Trhové úrokové sadzby, kedy trh tlačí na rast úrokov, by mohli byť pre dlžníkov vražedné. Keď sa ale nechá inflácia bublať a pritom finančné operácie centrálnej banky udržia úrokové sadzby nízko, dlžníkom sa uľahčí.
Politika centrálnych bánk má tiež podporiť isté, politicky žiaduce, typy investícií a má vyhladzovať hospodársky cyklus, podporovať udržateľný rast. Či už je to zelená transformácia, fondy obnovy a rastu, pomoc predlženým vládnym financiám, regulácia bude musieť motivovať k držbe vládnych dlhopisov a iných finančných inštrumentov znehodnocovaných infláciou.
Držať dlhové inštrumenty sa totiž nemá vyplatiť, veď dlžníci v reálnom vyjadrení získavajú, a držitelia dlhových inštrumentov a sporitelia reálne tratia.
Sporitelia plačte, je potrebné uľaviť dlžníkom. Máte prebytky. A tak prispejete na obnovu a hospodársky rast. Vaše vklady a dlhopisové investície nemajú v reálnom vyjadrení zarábať, naopak budú zaťažené už spomínanou skrytou daňou. Tak zrejme znie odkaz centrálnych bánk v čase finančnej represie sporiteľov a veriteľov 21.storočia. Znalí to však nechcú akceptovať a (z)menia svoje správanie.
Keď ale ľudia v čase finančného útlaku zažívajú, ako ich úspory a finančné pohľadávky požiera svižná inflácia, prispôsobujú sa. Tí prebytkoví, rezervy vytvárajúci, hľadajú alternatívy. Od držby dlhopisov budú znalí dávať ruky preč. V čase útlaku 70. rokov boli dlžníci nakoniec nútení k emisii inflačne indexovaných dlhopisov – úroky aj istina boli upravované o infláciu. Nie náhodou práve v inflačných 70. rokoch vznikli peňažné a dlhopisové fondy, alternatíva k bankovým vkladom so zastropovaným úročením – peniaze smerovali do alternatív umožňujúci infláciu poraziť.
Dlžníci nakoniec mali problém, nikto nechcel poskytnúť dlhodobé financovanie. Inflačná neistota sa natoľko vymkla, že to bolo neúnosné. Infláciu nakoniec liečilo rapídne a nečakané zvýšenie úrokových sadzieb, recesia a nezamestnanosť.
Možné riešenia
Na oficiálnom blogu ČNB nepriamo zaznieva, že pred finančnou represiou je možné utiecť hľadaním finančných inštrumentov a aktív na iných trhoch. A tak vlády budú nútené hľadať spôsoby, ako udržať národné úspory v domácich vládnych dlhopisoch. Len tak sa politika finančnej represie neminie účinkom. S peniazmi je možné utekať do nehnuteľností, na akciové a iné kapitálové trhy. Pristrihnutie krídiel investorom tak v realite bude vyžadovať viac regulácie a obmedzení.
Politika finančnej represie v súčasnej konštelácii bude narážať na nejednu prekážku. V 70. rokoch bolo vykonávanie politiky finančnej represie sporiteľov a veriteľov jednoduchšie, finančné trhy neboli natoľko prepojené, globalizované a internacionalizované. Rovnako neexistovali kryptoaktívne, inštrumenty, ktoré sa môžu stať konkurenciou pre infláciu a finančnou represiou sužované fiat meny(v skratke ide o vládou nariadené platidlo pre daný štát. To znamená, že vláda určí, za čo si budú ľudia kupovať tovar alebo služby. A tak ako to môže v krajine zaviesť, tak to môže aj ukončiť).
Občania, daňoví poplatníci, súkromný sektor budú hľadať náhrady pre uloženie svojho kapitálu v zahraničí a v alternatívach. Čo s tým súvisí, je podľa Fraita „tlak na zavádzanie silnejšej regulácie kapitálových trhov a na kapitálové kontroly“. Môže to byť beh na dlhú trať, nastupovať môžu opatrenia prijaté vládami, centrálnymi bankami a inými regulačnými orgánmi s cieľom obmedziť cezhraničné toky kapitálu. Môže ísť o transakčné dane, rovnako ako priame zákazy – držba devíz sa opäť môže stať ohrozením devízového hospodárstva, ako tomu bolo za minulého režimu.
Avšak aj v 70. rokoch sa snahy centrálnych bánk regulovať sadzby z bankových vkladov ukázali ako neefektívne. Sporitelia sa prispôsobili, inovatívne finančné inštrumenty umožnili ukladať kapitál za vyššie ako regulované sadzby. Švajčiarske banky čelili prílivu vkladov. Kapitál obávajúci sa devalvácie domácich mien vždy unikal do bezpečnejších prístavov.
Dodnes totiž platí výrok Marka Twaina: "História sa neopakuje, ale rýmuje." Nárast dlhu- nárast bankrotov, pokles dlhu-pokles bankrotov, nárast dlhu-nárast bankrotov... Tento striedavý rým je občas pre spestrenie doplnený vsuvkou vysokej inflácie. Keď sa pozrieme na súčasnosť tak vidíme, že báseň sa zasekla - dlh prudko rastie. Buď teda báseň končí a my sme sa naučili s dlhom vyrovnať menej drastickými metódami. Alebo sa len zmenil rým na obkročný a čaká nás podobne to, čo v minulosti.
https://www.inflationtool.com/euro
