Neviem ako vy, ale ja viem, že nie som dokonalá a robím chyby. Môžem byť nevrlá, keď som hladná alebo unavená. Sú veci, v ktorých sa mýlim a veci, o ktorých viem, že by som ich mala urobiť, aby som si zlepšila život. No nie vždy podľa nich konám, aj keď viem, že by som mala.
Niekedy sa zamýšľam sa nad tým, ako často chceme, aby boli naše deti dokonalé. Iste, máme ich viesť a učiť. Nemôžeme nechať všetko skĺznuť do zabudnutia, každý prehrešok nechať bez povšimnutia a neriešenia. Ak by sme to urobili, naše deti by sa možno nikdy nenaučili rozoznať správne od nesprávneho, nemuseli by sa stať verziou samých seba.
Ale ak my, dospelí, ktorí máme desaťročia skúseností v živote, ak máme dovolené robiť chyby, slobodne konať, učiť sa a ísť ďalej, potom to majú dovolené aj naše deti. A to vzľadom na to, že tým všetkým prechádzajú prvýkrát, s oveľa menšou skúsenosťou, z ktorej by mohli čerpať.
Larned píše: „ Obávam sa, že som si ťa predstavil ako muža. Ale ako ťa teraz vidím, synu…vidím, že si ešte dieťa. Meral som ťa meradlom svojich vlastných rokov.“
Nemerajme svoje deti vlastným meradlom – hlavne keď si uvedomíme, že nie vždy ním meriame seba.
Sú chvíle, kedy sa dieťa môže správať zle a dá nám "poriadne zabrať", ale my dokážeme zachovať chladnú hlavu a pokojne reagovať. Ale potom, ako ten odpor stále neprechádza, sme na nervy a pokoj je preč. Náš hlas je zvýšený o niekoľko oktáv. Vzplanú emócie a možno sú aj slzy – dieťa sa poddá. Vyhrali sme?
Ak naše emócie vybuchnú alebo sa nebodaj i vyhrážame, aby sme problém ukončili, potom áno, v tom momente tento problém ukončíme. Čo je však horšie, dieťa odíde s lekciou, ktorú sme mu určite nechceli dať – že hádanie sa je spôsob, ako vyriešiť problémy.
Byť s deťmi v pohode v každom okamihu každého dňa – to by bolo nad ľudské sily? Alebo je ľahšie považovať každý malý priestupok, každú interakciu za jednorazový boj o víťazstvo bez toho, aby sme sa pozerali na celkové poslanie výchovy našich detí? Potom prirodzene tiahneme k trpezlivosti, odolnosti a láske.
Pokiaľ ide o rodičovstvo, víťazstvo v šarvátke neznamená vždy „výhru“ celkovo.
Keď sa dieťa správa podľa nás zle alebo nespĺňa naše očakávania a nakoniec ho pokarháme, zamyslime sa nad tým, prečo to robíme.
Je to pre ich vlastné dobro alebo pre naše?
Hej, celá táto vec s rodičovstvom nie je ľahká. Poznám to z prvej ruky. Nielenže potrebujeme viesť svoj vlastný život a stretávame sa denne s vlastnými praktickými a emocionálnymi výzvami, no tiež vychovávame človeka. Žiadna maličkosť! Niekedy chceme mať len sakramentský pokoj a ticho a aby všetko išlo hladko.
Môžeme však prijať s pochopením to, že každá interakcia s dieťaťom je potenciálne životnou lekciou. A vec sa má tak, že nemáme potuchy, ktorá interakcia bude mať najväčší vplyv.
Keď cítime, že v nás narastajú silné emócie ako v papiňáku, je užitočné opýtať sa samých seba: „Je to pre moje alebo ich dobro?“ Ak si uvedomíme, že reagujeme vo svoj vlastný prospech, skúsme nájsť iný spôsob – lepší spôsob – ako môžeme reagovať. Odísť. Počítať do desať. Vymyslieť si niečo, čo môžeme urobiť v stresujúcej chvíli, aby to naše deti nemuseli naplno schytať za nás.
Uznanie vlastných nedokonalostí nám umožní akceptovať nedokonalosti nášho dieťaťa.😈
