... v mojom detstve bolo zopár deciek, ktoré mali mne podobný osud - život s alkoholikom. Rozdiel medzi nami však bol v tom, že počas alkoholických výčinov našich otcov, ich bránila mama a u nás som bránila mamu ja. Vždy. Vedela, že keď som doma, nemusí sa ho báť, že jej nič neurobí. Odniesla som si to ja. Jej dieťa.. Prežili sme..
Po otcovej liečbe sme dúfali v nový, lepší život, o akom som ja snívala, keď sa mi raz začas podarilo snívať. Nastal. Získala som otca, ktorého som predtým nemala, alebo mala, len som ho poznala ako niekoho iného. A akoby mávnutím čarovného prútika som stratila mamu. Asi mi je súdené mať len jedného rodiča. Najskôr len mamu, potom len otca.. Mama ma počas otcovho pitia potrebovala a bola na mňa upätá. Teraz potrebuje otca a tak sa upla na neho. A akosi zabúda, že má aj dieťa. To dieťa, ktoré jej neraz zachránilo život. Zabudla, že tak, ako som mala potrebu vyjasňovať si veci, týkajúce sa otcovho alkoholizmu, s otcom, tak si potrebujem pár vecí vyjasniť aj s ňou. Napríklad to, prečo nikdy nič neurobila, aby ma z toho pekla dostala, aj to, keď som otca udala na polícií a potom sa na mňa pozerala s výčitkou v očiach. Čo som komu urobila, že som to všetko musela prežiť? Toto si s ňou potrebujem vyjasniť.
To, čo sme prežili, brala ako náš "údel". Ibaže s tým rozdielom, že ona mala krásne a šťastné detstvo, bola dospelá a mohla robiť rozhodnutia. Čo som mala ja? Mohla som niečo robiť ja? Mohla. Brániť ju, aj samú seba. Teraz jediné, čo robím, je, že sa s ňou porovnávam, keďže sama som mamou. Rozdiely sú jednoznačné a mrzí ma, že sa z toho teším.
S otcovým alkoholizmom som ako-tak vyrovnaná. Odpustila som mu, aj keď, zabudnúť sa nedá. S maminým nezáujmom som sa ešte nevyrovnala. Keď som sa s ňou chcela rozprávať, ona nechcela. "Všetko je za nami." Tieto slová ma bolia ešte dnes. Za kým je to všetko? Za ňou? No, tak to jej závidím. Je to jedna jediná vec, ktorú závidím svojej mame.
Otec padol na samé dno a vstal. Nesmierne si to vážim. V mojich očiach je na dne aj mama a čakám, kedy vstane. Stačí, ak príde a povie, že jej je ľúto, keď vtedy nevládala nič urobiť, že bola slabá.. Nech len niečo povie. Nech konečne môžem odpustiť aj jej.. Aj keď, zabudnúť sa nedá..
